Filip Polonský: Makroregionalizácia sveta (diplomová práca)
vedúci: RNDr. Karol Kasala, PhD.
škola: Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta, Katedra regionálnej geografie, ochrany a plánovania krajiny
rok: 2005
1. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA
DIPLOMOVÁ PRÁCA
2005 Filip POLONSKÝ
1
2. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UNIVERZITY
KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
KATEDRA REGIONÁLNEJ GEOGRAFIE, OCHRANY A PLÁNOVANIA KRAJINY
MAKROREGIONALIZÁCIA SVETA
DIPLOMOVÁ PRÁCA
Autor: Bc. Filip Polonský
Školiteľ: RNDr. Karol Kasala, PhD.
Bratislava, 2005
2
3. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Čestne prehlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracoval samostatne, s využitím
informácií získaných z literatúry a prameňov uvedených v zozname a konzultáciami so
školiteľom.
3
4. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
OBSAH
OBSAH ............................................................................................................................ 1
Úvod ............................................................................................................................... 5
Zhodnotenie literatúry ................................................................................................... 7
Metodika práce .............................................................................................................. 9
1. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ ...................................................... 11
1.1. Svet a jeho diely ................................................................................................ 11
1. 2 Vymedzenie veľkých regionálnych pojmov ................................................... 14
1.3 Hranice .......................................................................................................... 16
1.4 Súčasný význam regionalizácie ..................................................................... 17
1. 5 Regionalizačné kritériá .................................................................................... 18
1.5.1 Vývoj kritérií ........................................................................................... 18
1.5.2 Regionalizačné kritériá v modernom ponímaní .......................................... 20
1.6 Regionálne typizácie sveta ................................................................................. 25
2. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETA ............................................................ 30
2.1. Geopolitické členenia sveta ......................................................................... 30
2.2 Ekonomicko-geografické členenia sveta ....................................................... 33
2.3 Kultúrne členenia sveta – úzko chápaná kultúra ........................................ 38
2.4 Široko chápaná kultúra a komplexné členenia............................................ 41
2.5 Špeciálne členenia ........................................................................................ 45
3. VLASTNÁ REGIONALIZÁCIA SVETA ....................................................................... 51
3.1 Stabilita (sila) hraníc makroregiónov ............................................................ 51
3.2 Teoreticko-metodologické východiská regionalizácie .................................. 52
Princípy komplexnej geografickej makroregionalizácie ...................................... 52
3.3 Popis komplexného členenia......................................................................... 54
ZÁVER ........................................................................................................................... 56
SUMMARY .................................................................................................................... 57
Zoznam literatúry ......................................................................................................... 61
ZOZNAM PRÍLOH .......................................................................................................... 67
PRÍLOHY........................................................................................................................ 69
4
5. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
ÚVOD
Proces vyčleňovania regiónov, jedna z hlavných metód regionálnej ako aj celej
geografie, je predmetom prác mnohých autorov. V globálnej, resp. subglobálnej
mierke sa najčastejšie operuje so svetadielmi, či kontinentmi bez ohľadu na
rozmiestnenie obyvateľstva, politicko-správne usporiadanie, odlišný vývoj, špecifické
prírodné prostredie, ekonomickú vyspelosť. Fyzická geografia disponuje viacerými
kvalitnými regionalizáciami obsadením každej geografickej subdisciplíny. Počínajúc
Köppenovou klasifikáciou podnebí končiac Bucharovymi (individuálnymi)
zoogeografickými regiónmi majú ujednotenú terminológiu s metodikou a kritériami
vyčleňovania. Všetko sú to však parciálne vymedzovania zemského povrchu bez
zohľadnenia človeka a jeho aktivít (azda okrem členení využitia zeme). Odpoveď by
teda mala priniesť humánna geografia, ktorá sa priamo zaoberá problematikou
ekonomickej, príp. aj kultúrnej geografie. Ako humánno-geografické by sme snáď
mohli označiť niektoré typizácie týkajúce sa ekonomickej vyspelosti krajín, väčšina
týchto prác však vznikla na podnet politicko-geografických procesov, ktorým sa
venuje politická geografia. A keďže najkvalitnejšie práce pochádzajú z rúk
regionálnych geografov, ktorí do problematiky výrazne zapájajú aj fyzicko-
geografickú zložku, možno právom túto problematiku preniesť na pôdu regionálnej a
politickej geografie. V tomto duchu je aj napísaná celá práca.
Našim cieľom bude:
1) posúdenie, príp. kritické zhodnotenie regionalizácií sveta, ktoré
vychádzajú zo štátu ako základnej jednotky členenia, v minulosti
a súčasnosti, s dôrazom na oddelenie typologických od individuálnych
regionalizácií
2) systematizácia a klasifikácia (individuálnych) regionalizácií sveta na základe
kritérií ich vyčlenenia
3) vysvetliť niektoré pojmy a význam vyčleňovania súčasného sveta na veľké
geografické regióny (makroregióny)
5
6. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
4) pokúsiť sa o akúsi syntézu porovnateľných členení a znázorniť územný rozsah
najčastejšie vyčleňovaných (makro)regiónov resp. ich hraníc
5) vytvoriť vlastnú koncepciu regionalizácie sveta na základe čo
najkomplexnejších kritérií a jeho rozčlenenia na makroregióny
s rešpektovaním relatívne platných modelov rozdelenia sveta založených na
podobných kritériách.
V konečnom dôsledku môže naše členenie poslúžiť ako návrh regionalizácie sveta na
edukačné účely najmä pre vysoké, ale i stredné školy.
6
7. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
ZHODNOTENIE LITERATÚRY
Neoceniteľnými zdrojmi boli všetky dostupné diela súčasnej regionálnej geografie
sveta amerických autorov: J. Cole, H. de Blij - P. O. Muller, M. Bradshaw, J. W. Morris
et al. Najviac oceňujeme rozsiahlu učebnicu Geography: Regions and Concepts od H.
J. de Blija – P. O. Mullera (1988 a 2004), kde autori charakterizujú jednotlivé realms,
resp. oblasti, alebo ríše sveta, pričom dávajú dôraz aj na historické súvislosti a
problematiku rozoberajú do hĺbky. Vynikajúcim prvkom sú farebné fotografie,
obrázky, mapky a grafy, ktoré umožňujú reálnu predstavu o každej ríši. Text ešte
dopĺňajú pravidelnými dvoj-, či trojstranovými vsuvkami o parciálnych disciplínách
geografie (kultúrna, politická, medicínska a i.) a jej metódach (modelovanie, tvorba
máp). Nedostatky vidíme v nedostatočnom popise postupu regionalizácie, chýbajú
najmä konkrétne indikátory a detailnejšie rozpracované princípy vyčleňovania.
J. Cole (1996) síce taktiež nepodáva presný postup regionalizácie, stanovil
však niekoľko princípov a kritérií na vedeckej úrovni. Jeho dielo Geography of Major
World Regions neoplýva farbou ani fotografiami, je však vyzbrojené množstvom
čiernobielych mapiek, tabuliek a grafov, ktoré často obsahujú prehľady rôznych
ukazovateľov o hlavných svetových regiónoch a umožňujú ich komparáciu, na čom je
aj celé dielo založené. Cole nevyznáva pravidlo „čo kapitola, to (makro)región“ -
zaujímavé je porovnanie Kanady a Austrálie v jednej a krajín strednej Európy
so štátmi vtedajšej Európskej únie v druhej kapitole. Autor sa sám nezhoduje
v otázke pobaltských krajín, a teda rozsahu regiónu strednej Európy.
M. Bradshaw (1997) vytvoril podobne ako De Blij – Muller farebné
a prehľadné dielo A World Regional Geography. Jeho popis regionalizácie je ale veľmi
nedostatočný. Jedinú informáciu, ktorú podáva je, že bola vytvorená na základe
štyroch znakov v stanovenom poradí.
W. J. Morris spolu s autorským kolektívom zostavili dielo World Geography
(1975), kde každý autor zodpovedal za svoju kapitolu zameranú na jeden z 15
svetových regiónov. Z tohto dôvodu je dielo bohaté aj na subregionálne členenia, no
výrazným nedostatkom je ich subjektívne posudzovanie a vymedzenie na základe
odlišných kritérií.
7
8. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Vynikajúcou a aktuálnou publikáciou je Politická geografia a geopolitika od
Ištoka (2003), z ktorej sme čerpali množstvo cenných informácií o členeniach rôznych
autorov politickej geografie a geopolitiky od začiatku 20. storočia po súčasnosť. Na
stranách 245 – 249 sa venuje priamo individuálnej regionalizácii sveta, čo dopĺňa
niekoľko mapiek s vyčlenenými (makro)regiónmi. Okrem toho sa zaoberá aj
problematikou hraníc a rozličnými typológiami štátov.
Střet civilizací od Huntingtona (2001) bol vynikajúcim sprievodcom pre
kultúrne – civilizačné členenie sveta zo širokého geopolitického (a geostrategického)
hľadiska. Nedostatky vidíme len pri samotnom členení. Podrobnejšie rozoberáme
jednotlivých autorov v 2. kapitole.
8
9. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
METODIKA PRÁCE
Ako hlavné metódy výskumu sme v prvom rade použili analýzu textov prác
vyčleňovania sveta neskôr uvedených autorov. Dôležité bolo zozbierať čo najväčšie
množstvo publikácií a článkov venujúcich sa členeniu sveta. Pravdepodobne ani nie
je možné zozbierať v relatívne krátkom časovom úseku všetky, napriek tomu by naša
databáza mala byť na zhodnotenie dostatočná. Pri vlastnom výskume vymedzovania
na (makro)regióny bol dôležitý zber, optimálny výber, spracovanie a analýza
štatistických dát za jednotlivé štáty, príp. oblasti sveta. Údaje sa najskôr týkali
kvalitatívnych charakteristík religióznej, jazykovej, etnickej, príp. aj rasovej štruktúry
obyvateľstva (absolútne aj relatívne hodnoty), ale aj ekonomických či iných
kvantitatívnych znakov ako HDP PPP (hrubý domáci produkt podľa parity kúpnej sily
na 1 obyv.), HDI (index ľudského rozvoja, pozri 1. kapitolu), hlavní ekonomickí
partneri (zahraničné styky, export, import), členstvo v integračných zoskupeniach
a podobne. Po vytvorení viacerých typizačných máp a schém nasledovala ich syntéza,
a to hlavne prostredníctvom spojenia metódy superpozície s metódou vedúceho
faktora a práve tu začal prebiehať už proces regionalizácie. K tomu neskôr pristúpila
konfrontácia s inými aktuálnymi členeniami s čo najkomplexnejšími kritériami, pred
ktorou bolo dôležité vypracovať štúdiu problematiky „sily hraníc“ (makro)regiónov.
Pri „stabilite hraníc“ a rozsahu regiónov sveta sme využili kartografickú metódu
„nabaľovania hraníc“ vymedzených rôznymi autormi s hrúbkovým odstupňovaním
(hranice na súši sú vyjadrené plnou, morské prerušovanou líniou). Nasledovalo
vymedzenie, resp. identifikácia problémových jednotiek, teda štátov s nejasnou
príslušnosťou spravidla na pomedzí dvoch alebo viacerých tradične vyčleňovaných
(makro)regiónov, kde ako riešenie poslúžilo detailnejšie subjektívne hodnotenie.
Podrobnejšie informácie o metodike vlastnej regionalizácie sveta sú uvedené v 3.
kapitole.
Pri kartografickej interpretácii bola nutná vhodná voľba kartografickej projekcie,
ktorá by čo najvernejšie zobrazovala územnú veľkosť vymedzovaných jednotiek
a zároveň nepôsobila výrazné skreslenia v uhloch. Za najideálnejšie sme zvolili
9
10. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Robinsonovo zobrazenie, v ktorom sme skonštruovali všetky mapy uvedené
v prílohách.
Pre zjednodušenú orientáciu sme názvy členení, ktoré boli vytvorené na
základe podobných kritérií označili jednotnou farbou, čo korešponduje s rozčlenením
druhej kapitoly; geopolitické členenia majú oranžový nápis, ekonomické modrý,
kultúrne civilizačné svetlozelený, ostatné kultúrne zelený a špeciálne a iné členenia
modrofialový nápis.
Makroregióny sú v mapách farebne odlíšené, ich hranice tvoria
administratívne hranice štátov na súši označené čiernou neprerušovanou líniou
rovnakej hrúbky (v prípade hierarchického členenia je pre lepšiu prehľadnosť
znázornená hrubšia a tenšia línia). Ak hranica prebiehala po súši inak, napr. po
fyzickogeografickej bariére (špeciálne členenia), znázornili sme ju sivou farbou.
Vzhľadom k mierke nebolo dôležité vyznačovať morské hranice (prerušovaná línia)
s výnimkou mapy 1 (kontinenty a svetadiely). V mapách 38 a 39 (sila, resp. stabilita
hraníc) sme pre lepšiu prehľadnosť označili aj morské aj terestrické hranice zhodne
neprerušovanou líniou, ktorej hrúbka predstavuje silu hranice, resp, počet autorov,
ktorí ju tadiaľ viedli.
Dôležité je vyjadriť sa aj k používaniu termínov. Pri uvádzaní kultúrnych členení na
civilizácie bolo dôležité uprieť pozornosť na religiozitu a s tým spojené správne
pojmy, v slovenčine nesprávne zakorenené. Práve preto pre budhizmus používame
termín „buddhizmus“, resp. adjektívum „buddhistické“ namiesto „budhistické“.
Čo sa týka ostatných členení a názvov jednotlivých svetových
(makro)regiónov, všeobecne (napr. médiami) označované pojmy rôznych oblastí
sveta, ak sa začínajú adjektívom, označujeme malým písmenom, na rozdiel od
rovnomenných vyčlenených konkrétnym autorom prostredníctvom ním
definovaných kritérií a rozsahom. Tie označujeme veľkým písmenom a kurzívou, teda
„juhovýchodná Ázia“ verzus „Juhovýchodná Ázia“. Veľkosť začiatočného písmena
neplatí pri názvoch uvedených v slovníkoch slovenského jazyka, napr. Blízky, Stredný,
či Ďaleký východ, Stredná Ázia, Oceánia a podobne (pozri napr. Pravidlá slovenského
pravopisu).
10
11. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
1. REGIONALIZÁCIE SVETA – TEORETICKÁ ČASŤ
1.1. SVET A JEHO DIELY
Problematika členenia sveta na súvislé (makro)regióny či veľké svetové regióny
v modernom ponímaní začína byť aktuálna približne v polovici
20. storočia, keď vo svete prebiehali viaceré veľké zmeny. Jednak to bol vznik dvoch
ideologicky a ekonomicky odlišných blokov - kapitalistického a socialistického, jednak
mnohé kolónie bývalých západných mocností sa osamostatňovali a zbavovali sa
záväzkov voči nim. Mapa sveta sa rapídne zmenila.
Dovtedy boli uvádzané a presadzované ako najvyššie taxonomické jednotky
kontinenty, resp. svetadiely a oceány. Známe je jednoduché členenie na šesť fyzicko-
geografických kontinentov, t. j. Severná Amerika, Južná Amerika, Austrália,
Antarktída, Eurázia, Afrika, definovaných ako najväčšie časti súše, ktoré tvoria veľké
zemské kryhy (Tolmáči et al. 1996) a šesť svetadielov, definovaných ako „pevniny s
vlastným historicko-geografickým vývojom“ (Činčura et al. 1983): Amerika, Európa,
Ázia, Afrika, Austrália, príp. aj Antarktída (Tolmáči 1996). Takéto členenie nie je vždy
presne a rovnako stanovené, môže ísť aj o kombináciu svetadielov s kontinentmi pod
hlavičkou jedného z nich. Kontinenty sú vymedzené striktne fyzickogeograficky,
Severnú Ameriku od Južnej zvyčajne oddeľuje Panamská šija (Panamský prieplav) a
prieliv medzi ostrovmi Trinidad a Granada. Afriku od Eurázie oddeľuje Suezská šija
(Suezský prieplav), Euráziu od Austrálie „Wallaceova línia“ (prebiehajúca medzi
ostrovmi Moluky v Moluckom a Bandskom mori na západ od ostrova Sulawesi v
Indonézii), príp. medzi Novou Guineou a Molukami (mapa 1).
Hranice medzi svetadielmi a ich stanovenie je komplikovanejšie: Ameriku, ak
býva rozdelená na Severnú a Južnú, oddeľujú hranice medzi Kolumbiou a Panamou,
príp. Panamský prieplav. Ostrovy Trinidad a Tobago bývajú častejšie pričleňované k
Severnej Amerike. Inak sú súčasťou Strednej Ameriky, ktorá je pre malý rozsah a
celkovej disproporčnosť oproti ostatným svetadielom pričleňovaná k Latinskej
Amerike, ktorá v tomto prípade, so skresanou Severnou Amerikou (USA, Kanada
a Grónsko) a Austráliou (a Oceániou), predstavuje jediný makroregión vymedzený na
základe aj iných ako fyzickogeografických kritérií (spoločnej kultúry, vyspelosti,
11
12. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
historického vývoja a pod.). Medzi Afrikou a Áziou osciluje iba polostrov Sinaj
a ostrov Sokotra (administratívna súčasť Jemenu ležiaca pri afrických brehoch).
Hraníc medzi Európou a Áziou je viacero a môžu sa kombinovať (pozri mapa 1).
Najčastejšie prebieha zo severu pohorím Ural a riekou Ural ústiacou do Kaspického
mora, pokračuje pozdĺž jeho pobrežia a cez pohorie Kaukaz (Geografía y atlas
H.M.E.), príp. južnými svahmi Kaukazu až po Apšeronský (Apšeronskij) polostrov pri
Baku (Bakü) v Azerbajdžane (World Almanac and Book of Facts 2002). V iných prácach,
najmä sovietskych geografov, euro-ázijskú hranicu tvorí horstvo Uralu, kazašské
pohorie Mugodžary, rieka Emba, nasleduje pobrežie Kaspického mora a Kumo –
Manyčská (resp. Kumsko-Manyčská) zníženina, čo je zníženina riek Kuma a Manyč
medzi Kaspickým a Azovským morom – Malý atlas sveta 1960, Farkaš 1997). Otázne
pritom ostáva, či by mala hranica viesť hrebeňom, alebo po východných úpätiach
pohoria Ural. Kombinovaná hranica vznikne, ak vedie pohorím a riekou Ural a Kumo-
Manyčskou zníženinou (Bičík 1983 podľa Zaťková 1994). Juhovýchodná riečna
hranica (Ural, Emba) býva v atlasoch aj učebniciach často nahradzovaná politickými
(administratívnymi) hranicami Kazachstanu, južnú hranicu potom tvoria severné
hranice Gruzínska a Azerbajdžanu (v podstate totožné s hrebeňmi Kaukazu).
Takto rozdelený svet s vyčlenenou Latinskou Amerikou je prezentovaný
najčastejšie v učebniciach geografie, atlasoch a je podkladom pre rôzne štatistické
členenia (OSN a pod.), podrobnejšie pozri podkapitolu 2.5.1. Je postačujúce na
vyučovanie žiakov nižších ročníkov v základných školách, na základnú orientáciu a
percepciu. Frekvencia používania pri výučbe vo vyšších ročníkoch a v inej bežnej praxi
je až zarážajúca. Dôvody sú však veľmi jednoduché – na mape sveta sú kontinenty na
prvý pohľad jednoducho identifikovateľné a spája ich osobitný geologický vývoj a
prírodné podmienky, čiastočne aj vývoj osídlenia Európanmi (Amerika, Austrália).
V skutočnosti sú však kontinenty (svetadiely) vnútorne značne diferencované, a to
ako z hľadiska prírodných, tak z historických, ekonomických, sociálnych a politicko-
geografických pomerov. Navyše členenie na svetadiely nerešpektuje administratívne
hranice, najvýraznejšie to je v prípade Ruska. Práve preto sa mnohí autori snažia svet
rozdeliť na o niečo menšie, exaktnejšie vymedzené celky. Tie bývajú najčastejšie
označované ako veľké, či hlavné regióny sveta - Major World Regions (Cole,
Bradshaw) v anglosaskej literatúre, príp. makroregióny (v česko-slovenskej literatúre
12
13. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
– Häufler, Baar, Wokoun, Bičík, Bašovský – Lauko, Matoušek, Hampl a iní),
supraregióny (pozri Baar 2002), veľké sociálne regióny (pozri Bašovský – Lauko 1990),
príp. panregióny (Haushofer, Coudenhove-Calergi), megaregióny (pozri Baar 2002),
ríše (De Blij – Muller 1988, 2004) alebo jednoducho regióny (v širšom zmysle slova)
samostatne alebo s predponou kultúrne (Kulturerdteile, culture regions), socio-
geografické, socio-ekonomické (Leszczycki) a podobne.
Mnohí autori sa zhodujú na tom, že regionalizácia sveta má byť jednoduchá
(Bašovský - Lauko 1990). Realita je o niečo zložitejšia. Členenie sveta do súvislých
areálov vyžaduje skúmanie mnohých spoločných atribútov jednotlivých
taxonomických jednotiek, ktoré spájame do vyšších jednotiek (metóda indukcie),
alebo delíme z väčších celkov na menšie (metóda dedukcie). Základnou jednotkou
nami rozoberanej regionalizácie sú štáty, nazývané aj základné regióny, alebo
mezoregióny. Štáty možno na medzistupni grupovať do subregiónov a tie potom do
makroregiónov. Pojem subregión sa teda vzťahuje na menšiu jednotku, ako je
makroregión (hlavný svetový región), resp. región, to vyjadruje predpona sub - (napr.
kontinent – subkontinent). Ak je ako región definované menšie územie, napr.
Slovensko, subregiónom možno označiť jednu jeho časť, napr. východné Slovensko.
Pre rozsiahlosť problematiky a veľkú mierku však subregióny a ich vymedzovanie nie
sú záujmom tejto práce.
Keďže niektoré štáty svojou rozlohou a (alebo) počtom obyvateľov prevyšujú
rámec základných regiónov, či subregiónov, samy bývajú považované za veľké
svetové regióny (makroregióny). V týchto krajinách bývajú niekedy za základné
jednotky považované ich ekonomické časti a celky (De Blij – Muller 1988)
označované ako (ekonomické) regióny (v užšom slova zmysle), oblasti či rajóny (v
sovietskej literatúre), príp. ekonomické pásy (ang. „belt“, napr. kukuričné pásmo
Corn Belt v USA). Takými štátmi môžu byť napr. USA, Kanada, Ruská federácia, Čína,
India, Austrália. Ak nie sú zaradené do makroregiónov, často sa stretávame s ich
subregionálnym statusom. V takom prípade sa rajóny či ekonomické regióny
dostávajú do pozície mezoregiónov (predtým boli považované za subregióny). Na
subregionálnej úrovni sa stretávame aj s inými štátnymi útvarmi, ako sú Brazília,
Mexiko, Kazachstan, Argentína, Kuba, Nový Zéland a podobne.
13
14. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
1. 2 VYMEDZENIE VEĽKÝCH REGIONÁLNYCH POJMOV
Ide o stanovenie základných pojmov používaných na označenie súvislých
individuálnych regiónov ako vo vedeckej, tak aj v bežnej praxi.
Pojem Blízky východ pôvodne označoval kraje juhovýchodnej Európy
a východného Stredomoria, Levantu, teda priľahlú časť Tureckej (Osmanskej) ríše. Tá
najčastejšie zahŕňala Sýriu, Palestínu, Egypt a dnešné Turecko. Neskôr bol
v anglosaskej literatúre pre oblasť takto vymedzeného Blízkeho východu (okrem
juhovýchodnej Európy), arabského polostrova, Iránu a Afganistanu zavedený pojem
Stredný východ (Middle East, Moyen Orient). Od Palestíny po Sýriu a Turecko, sem
patrí aj Cyprus, Egypt, či Libanon. Americká literatúra rozšírila pojem Blízky východ od
Maroka a Somálska až po Afganistan (Webster 1969 podľa Lidé a země 1979), resp.
Stredný východ od Mauretánie a Sudánu po Afganistan (Morris 1972). Nemecký
autor A. Kolb roku 1962 územie rovnakého rozsahu pomenoval ako Orient, Newig ho
ešte upravil a rozšíril o Strednú Áziu (2001). V niektorých dielach sa možno stretnúť s
logickým rozdelením Ázie na Blízky (najčastejšie vyčleňovaný Stredný východ),
Stredný (Indický subkontinent) a Ďaleký východ s kontinuálnym prechodom od
Turecka až po Japonsko (Janka – Mištera 1967). Najoptimálnejším variantom
Stredného východu sa nám javí ten najpoužívanejší, a to od Egypta po Irán a od
Turecka po juh Arabského polostrova. Takéto vymedzenie je vhodné na účely
spravodajstva (najmä západného), nie však na štúdium regionálnej geografie.
Monzúnová Ázia zahŕňa štáty bežne vyčleňovanej južnej, juhovýchodnej
a východnej Ázie – uvádza Murphey et al. (1971), Fisher (1989), Hudman a Jackson
(1990). Pojem Angloamerika zahŕňa anglicky hovoriacu časť svetadielu Ameriky.
Často sa argumentuje tým, že je nepresný vzhľadom na rozličné menšiny od
frankofónnych Kanaďanov (Quebečanov) a Inuitov (Eskimákov) po španielsky
hovoriacich obyvateľov na juhu USA. Preto vhodnejší sa javí termín Severná Amerika,
chápaný bez svojho južného kontinentálneho výbežku. Alternatívne možno použiť
jednoduchý termín „USA a Kanada“, vtedy však nemôže byť pričlenené Grónsko,
pretože by nastala väčšia disproporcia v kontinentálnom členení a aj názov by bol
príliš dlhý.
14
15. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Oddelenie Strednej Ameriky (od kontinentu Severnej Ameriky) je opodstatnené
vzhľadom na odlišnú ekonomickú úroveň, etnickú, čiastočne aj religióznu štruktúru
obyvateľstva, ktoré sú blízke Južnej Amerike. Z tohto dôvodu s ňou býva tento región
často spájaný do tzv. Latinskej Ameriky. Tento pojem je o niečo vhodnejší než
spomínaná Angloamerika, keďže jazykovo (v zmysle úradných jazykov) nie je
homogénny región, o čom svedčia anglicky, francúzsky a holandsky hovoriace štáty a
ostrovy v (pri) Karibskom mori, no najmä indiánske kmene a ich početné jazyky.
Riešenie často poskytuje širší názov Latinská Amerika a Karibská oblasť (alebo
Karibik).
Sahel zahŕňa štáty v tranzitnej zóne medzi prevažne arabským moslimským a
africkým bantuským moslimským, animisticko-kresťanským obyvateľstvom na
hraniciach Sahary (resp. aj Núbijskej púšte) a tropickými dažďovými lesmi a savanami
tropickej Afriky. Toto územie je charakteristické častými hladomormi
a dezertifikáciou. Pod pojmom tropická či subsaharská Afrika sa najčastejšie rozumie
nearabská Afrika na juh od Sahary, v niektorých prípadoch bez Juhoafrickej republiky
(únie).
Pacifický región, Pacifik či Oceánia býva často oddeľovaná od Austrálie ako ostrovný
región (v protiklade s austrálskym kontinentom), do ktorého býva často zaradený aj
Nový Zéland. Veľmi známe je fyzickogeografické rozdelenie na Mikronéziu,
Melanéziu a Polynéziu známe už zo školských lavíc, proti ktorému azda nie sú
výrazné námietky, samozrejme, v subregionálnej mierke. Iné pojmy, s ktorými sa
stretneme neskôr v individuálnych regionalizáciách v 2. kapitole, napríklad severná,
východná, západná Afrika, juhozápadná, západná, južná Ázia, východná či západná
Európa sa vzťahujú ku geografickej polohe v rámci alebo na rozhraní kontinentov, sú
teda presne určené, vedeckejšie a vymedzované rôzne s makroregionálnym, príp.
len subregionálnym postavením.
15
16. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
1.3 HRANICE
Za najdôležitejšie hranice pri regionalizácii sveta sú považované administratívne
hranice suverénnych štátov, ktoré sú právne fixované a v teréne označené a
zabezpečené. Ak nespĺňajú všetky tieto požiadavky, slúžia aspoň na vymedzenie
územia na štatistické účely. Napriek tomu sa v určitých prípadoch stretávame aj
s inými ako štátnymi, príp. inými právne fixovanými hranicami. Tieto hranice buď
rozdeľujú ekumenu a anekumenu (Häufler 1987, Phillbrick 1967), alebo ohraničujú
výrazné fyzickogeografické štruktúry (Phillbrick 1967). (Makro)regióny takto
vyčlenené však nemajú reálnu štatistickú bázu. Obaja autori uvažujú aj o morských
hraniciach (Häufler, Phillbrick). Tie však v týchto mierkach nie sú dôležité, preto
navrhujeme zaoberať sa touto problematikou na subregionálnej úrovni, kde aj rôzne
spory medzi štátmi pramenia z vytýčenia morských hraníc. Pravdepodobne z
podobných dôvodov (mierka) sme sa nestretli s priestorovým vymedzením, t. z.
hornou (vzdušnou) a dolnou hranicou štátu (regiónu). Špecifickým typom hranice sú
prechodné pásy znázorňujúce tranzitnú (prechodnú) zónu, územie s nejednoznačnou
príslušnosťou k jednému alebo druhému regiónu, vymedzenie ktorého nerešpektuje
hranice suverénnych štátov. Tranzitné zóny (regióny) vo svojich prácach použili De
Blij – Muller (hoci pri analýze vychádzali z členenia podľa administratívnych hraníc
týchto štátov), M. Puchovský (v podobe zón tlaku a napätia), Benhart – Scull použili
prechodný región ohraničený administratívnymi hranicami štátov Sahelu.
Podrobnejšie sa problematikou hraníc a ich klasifikáciou zaoberá viacero autorov
politickej geografie, z najvýznamnejších spomeňme Hartshorna (podľa De Blij –
Mullera 1988, 2004), Ištoka (2003).
16
17. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
1.4 SÚČASNÝ VÝZNAM REGIONALIZÁCIE
„Delimitácia sveta na sociálno-ekonomické makroregióny je dôležitou súčasťou
poznania a štúdia globálnych procesov“ (Ivanička 1983). Význam regionalizácie sveta
z pohľadu geopolitiky podáva aj E. O. Czempiel (1992). Podľa neho „rozdelenie sveta
je jednou z troch dominantných vývojových tendencií súčasného svetového
politického systému, popri demokratizácii a ekonomizácii“ (súčasť globalizácie?,
pozn. autora). Zároveň poukazuje na to, že v každom z týchto regiónov budú
dominovať regionálne mocnosti, ktorých úlohou bude ich stabilizácia (podobné tézy
vyslovili aj Cohen a Huntington).
O potrebe regionalizácie sveta poukazujú aj regionálne pôsobenia rôznych inštitúcií,
ide najmä o OSN – WTO, ECOSOC a podobne, ako aj špecifické DVD regióny a iné
(podrobnejšie o týchto členeniach pojednávame v kapitole 2.5). „Štúdium regiónov
sveta prináša možnosti hodnotenia potenciálnych vplyvov na miesta na štáte
založeného politického poriadku, expandujúceho svetového ekonomického systému,
zrážku kultúr a tlak na životné prostredie“ (Bradshaw 2002, s. 13).
17
18. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
1. 5 REGIONALIZAČNÉ KRITÉRIÁ
1.5.1 Vývoj kritérií
S problematikou členenia regiónov či veľkých (hlavných) regiónov Zeme sa na
mnohých miestach stretávame už v histórii. Starí Gréci na svojich obchodných
cestách objavili mnohé miesta Európy, Ázie a Afriky a poznali aj existenciu Indie,
ktorej časť (Pandžáb) podrobnejšie preskúmal Alexander Veľký. Na mapách
znázorňovali rozsiahle územia, ktoré nereprezentovali politické útvary, ale oblasti so
špecifickými prírodnými a kultúrnymi charakteristikami a zložkami. Z tohto pohľadu
možno uvažovať o prvých (makro)regiónoch: Europa (Európa), Ázia (Malá Ázia s
Egyptom, Arábiou a Perziou), Transoxiana (územia medzi riekami Amu Darja a Syr
Darja), Sarmatia (Skýtia), Libya (územie severnej, príp. celej Afriky), príp. aj Etiópia
(vnútrozemie Afriky), India a v niektorých prípadoch Čína. Zaujímavosťou boli
„Eratosthénove sfragidy“, celky nezávislé od politicky premenlivých útvarov, ktoré
znázornil vo svojej mape sveta: I. India, II. Ariané, III. Mezo-potámia a IV. Arábia so
Sýriou. Keďže iné oblasti sveta Gréci ani Rimania nepoznali, začali sa intuitívne
zaoberať myšlienkami existencie iných kontinentov. Takou prácou je členenie Kratéta
(zhotoviteľa prvého glóbusu). Rozdeľuje svet, aj keď čisto hypoteticky, na našu
Oikumené (ekumenu) a oikumeny Perioikov, Antipodov a Antioikov. Zároveň mnohí
autori zaznávali myšlienku, že miesta okolo severného a južného pólu sú trvalo
zamrznuté a naopak regióny v okolí rovníka tvoria tzv. Spálené pásmo. Dôležité je
upozorniť na to, že antickí učenci sa nezaoberali regionalizáciou sveta ako takou.
V ich prácach však vystupujú oblasti, ktoré boli vo všeobecnom ponímaní ľudí známe
a pre ich veľkosť ich môžeme považovať za prvé (percepčné) makroregióny. Už
v tomto období sa však sformovalo členenie na 3 kontinenty (Európa, Ázia a Afrika).
V kresťanskom stredoveku sa všetci učenci podriaďovali mylnému
považovaniu sveta za plochu a znázorňovali ho často v podobe disku s centrom v
Jeruzaleme (Palestíne), ktorý obklopujú 3 kontinenty Európa, Afrika a Ázia. Keďže iné
kontinenty nepoznali a vnútorným členením spomínaných troch sa nezaoberali,
považovali takéto členenie sveta za dostačujúce.
18
19. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Arabi a moslimovia v stredoveku ovládali v najväčšom rozmachu rozsiahle územia od
Maroka po Indonéziu a od Churásánu (Stredná Ázia) po Mozambik. Cestovatelia
prinášali správy aj o svojich cestách po Európe, vnútrozemskej Afrike, Indii
(pravdepodobne prenikli aj do Číny - Ibn Battúta) a v neskorších obdobiach začali
obchodovať s indonézskymi národmi. Svoj územný rozmach chápali taktiež ako
územie troch kontinentov, no dôležitejšie bolo chápanie jednej časti sveta ako Dár
al-Islám (Svet, doslovne Dom islamu), obklopenej druhou barbarskou časťou Dár al-
Harb (Svet vojny). Podobne ako kresťania považovali za stred sveta svoje sväté mesto
Mekku.
Väčšie zmeny priniesla éra veľkých geografických objavov, keď boli postupne
objavované a dobývané oblasti ako Amerika, ostrovy východnej a juhovýchodnej
Ázie, Austrália, Oceánia, Antarktída, Grónsko a Arktické oblasti. Jednu z prvých
regionalizácií sveta modernej geografie podáva B. Varenius vo svojom diele
Geographia generalis, kde vyčleňuje 4 fyzickogeografické celky: I. Starý svet –
Európa, Ázia a Afrika, II. Nový svet, teda Amerika, III. Severné polárne kraje a IV.
Južná zem, alebo Magellanica – Austrália a Antarktída (Horák et al. 1968, s. 104).
Schenckova mapa z roku 1706 (Allen 1994) znázorňuje rozdelenie sveta na svetadiely
Európu, Afriku (zelenou farbou), Ameriku (žltou), Áziu a Nové Holandsko (Austrália,
obe červenou farbou). V tomto období teda jasne dominovali fyzickogeografické
kritériá bez zreteľu na odlišné kultúrne a politické systémy v rámci nich.
Počas nasledujúcej doby, éry kolonializmu sa ruka v ruke so vznikom
geopolitiky (Ratzel, Kjellén, pozri napr. Ištok 2003, Krejčí 1997) dostávajú do popredia
geopolitické členenia, reagujúce na nové usporiadanie sveta ovládaného niekoľkými
mocnosťami. Okrem toho sa mnohí zaoberajú myšlienkami geostratégie a možnosti
ovládnutia sveta (Mackinder, Spykman, Cohen). Tieto členenia nabrali na význame
počas bipolárneho usporiadania sveta a mocenského boja dvoch superveľmocí
o nadvládu, resp. držanie pozícií (americkú „politika zadržiavania“).
Ešte v čase kolonializmu za najväčšieho rozmachu kapitalistickej ekonomiky
v dejinách (20. roky 20. storočia) vznikajú prvé klasifikácie štátov podľa veľkosti
kapitálu a podielu na trhu (napr. Dix, Štůla). Pri polarizácii na kapitalistickú a
socialistickú sústavu a „neutrálne štáty“ sa do popredia dostávajú politické, pre
19
20. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
značnú diferenciáciu v každej sústave aj ekonomické kritériá vyspelosti.
Z jednotlivých klasifikácií (Baranskij) sa postupne stávajú zložité dynamické
regionalizácie (Boesch) vedúce k regionalizáciám pod hlavičkou ekonomických kritérií
v zmysle rozvoja (development) s výrazným kultúrnym podtextom. Kultúrne kritériá
sa prejavujú ako mimoriadne vhodné na pochopenie diferenciácií najmä
rozvojového, príp. socialistického sveta. Kultúra bola najskôr, paradoxne, chápaná
veľmi široko aj s politickým usporiadaním (prípad Nemecka, Kórey a pod.), až po
páde socialistického bloku a bipolarity nadobúda význam úzko chápaná kultúra na
základe náboženstva, jazyka a pod. v podobe niekoľkých civilizácií (Huntington,
Galtung). Zmena pohľadov na svet je najviac citeľná na pôde geopolitiky, odkiaľ
práve pochádzajú civilizačné členenia, ale aj mnohé iné prúdy mono-, alebo
unipolaristov, multipolaristov a realistov, ale aj „anarchistov“. V oblasti ostatných,
najmä regionálno-geografických členení (založených najmä na široko chápanej
kultúre) nenastávajú také výrazné zmeny, no nastáva regionálny posun (Nemecko,
stredná Európa, Kórea, Japonsko, príp. Stredná Ázia a Kaukaz), keď sa upúšťa od
politických a dáva sa väčší akcent na kultúrne kritériá. V nasledujúcej kapitole
zhodnotíme čo najväčšie množstvo použitých regionalizačných kritérií spolu s ich
klasifikáciou a systematickým zaradením.
1.5.2 Regionalizačné kritériá v modernom ponímaní
„Rozdeliť svet na relatívne homogénne regióny skĺbením všetkých prírodných,
ekonomických, politických, demografických, historických a iných faktorov s
rešpektovaním súčasných administratívnych pomerov, ktoré vytvárajú z každého
štátu samostatný ekonomický systém, je vždy zložitá a diskutabilná úloha“ (Baar –
Šindler 1988, s. 202). Ako sme už spomenuli, politické a hospodárske zmeny
determinovali použitie rôznych regionalizačných kritérií, resp. ich špecifických skupín
charakteristických pre jednotlivé obdobia.
20
21. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Skupiny kritérií:
- fyzickogeografické kritériá
- kultúra a s tým súvisiace religiózne, národnostné či jazykové zloženie
- ekonomická vyspelosť a jej ukazovatele
- ekonomické vzťahy a väzby so susednými krajinami (rôzne, od výroby a
HDP po dopravnú infraštruktúru a od sociálnej zadlženosti po rast
ekonomiky)
- pozícia v integračných zoskupeniach
- sociálne a demografické ukazovatele
- politické zriadenie
- historicko-geografické kritériá
- geopolitické a geokultúrne kritériá
- iné, špeciálne kritériá
Fyzickogeografická zložka je, ako sme už uviedli reprezentovaná rozmiestnením
pevninskej a oceánickej masy so základným členením na kontinenty a ostrovy.
V mnohých prípadoch fyzická geografia, najmä reliéf, príp. aj vegetačná pokrývka
podmienili rozmiestnenie obyvateľstva a vytvorili takto prírodne ohraničené regióny
s ostrejším (Indický subkontinent) alebo pozvoľným prechodom (Sahara a
subsaharská Afrika). Výrazne podmienené fyzickogeografickou zložkou je členenie od
R. Murpheyho (1971).
Kultúrny aspekt začína byť významný už v polovici 20. st., hoci pohľady na kultúru, jej
pojem a definíciu sa výrazne líšili. Tento problém je síce záujmom antropológie
a iných vedných odborov, no z priestorového aspektu musí byť záujmom kultúrnej
geografie, ktorá je najmä v anglosaskej literatúre súčasťou regionálnej geografie
(Haggett 1972). Pojem kultúra možno chápať rôzne. Kultúrne členenia môžeme
podľa použitých kritérií rozdeliť na úzko a široko chápané.
Úzko chápaná kultúra súvisí bezprostredne s religióznou, prípadne etnickou
a jazykovou štruktúrou štátov, príp. skupín národov. Na tejto báze boli vyčlenené
kultúrno-civilizačné regióny, civilizačné sféry a civilizácie sveta (napr. Huntington
2001, Baar 2002). „Kultúra je spoločnou témou prakticky každej definície civilizácie“
21
22. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
(Huntington 2001). „Civilizácia je najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí. Je to tá
najvšeobecnejšie rovina ľuďmi zdieľanej kultúrnej identity, pokiaľ pominieme rovinu,
ktorá ľudí odlišuje od iných živočíšnych druhov. Civilizácie sa definujú spoločnými
prvkami, jazykom, dejinami, náboženstvom, zvykmi, inštitúciami a subjektívnym
stotožnením jednotlivých indivíduí“ (s. 34 – 35).
Druhý typ zahŕňa napr. „Kultúrne elementy späté so sociálnou organizáciou
spoločnosti, s technológiou, jazykom a biologickými osobitosťami danej populácie“
(Haggett 1975, s. 242). De Blij a Muller (1988) pod kultúrou chápu „prevládajúci štýl
obliekania, architektúru budov, vzhľad polí a fariem a systémy vzdelávania, vlády a
práva. Kultúra je vše zahrňujúci termín (pojem), ktorý obsahuje nielen mozaiku
životných štýlov, ale aj prevládajúcich hodnôt a viery“. Každý autor si pod širším
chápaním kultúry predstavuje niečo iné, kultúrne členenia uvádzame v kapitole 2.4.
V prípade hodnotenia ekonomických kritérií a rozvinutosti krajín sa zvykne
používať veľmi široká škála ukazovateľov a ich kombinácie. V súčasnosti
najznámejším a pravdepodobne aj najvýznamnejším indikátorom je HDP (hrubý
domáci produkt), resp. HDP PPP (HDP podľa parity kúpnej sily), príp. HNP (hrubý
národný produkt), ktorý by mal vyjadrovať kvalitu života v danej krajine. Z tohto
dôvodu sa uvádza s prepočítaním na jedného obyvateľa v absolútnych hodnotách.
Human Development Report sa snaží o objektívnejší ukazovateľ, než je HDP. Je ním
Index ľudského rozvoja (Human Development Index), HDI (na 1 obyv.), ktorý určujú 3
komponenty: hodnota reálneho HDP PPP, pravdepodobnej dĺžky života pri narodení
(stredná dĺžka života) a úrovne vzdelanosti (podiel gramotnosti a priemernej dĺžky
školskej dochádzky).
Ďalším možným ukazovateľom kvality života aj s perspektívou do budúcnosti
je index ľudského rozvoja (HDI, Human Development Index), ktorý predstavuje súbor
znakov HDP PPP, edukačného indexu (stanovený podľa gramotnosti) a indexu veku
(podľa strednej dĺžky života). Býva uvádzaný v hodnotách 0 – 1 000. Indikátory ako
disponibilita čistou nezávadnou vodou, nerastné bohatstvo spomína Cole (1996).
De Blij – Muller (1988, s. 37) okrem HDP uvádzajú nasledujúce ukazovatele:
o spotreba energie na osobu – s vyššou spotrebou energie sa očakávajú aj lepšie
možnosti jej finančného krytia, a teda aj vyspelosti;
22
23. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
o produktivita na pracujúcu osobu, čo je suma ročnej produkcie k
celkovému počtu pracujúcich (ekonomicky aktívnych) vyjadrená v percentách;
o zamestnanecká štruktúra pracovnej sily štátu ako percento osôb pracujúcich v
rozličných sektoroch hospodárstva, na vyspelosť v tomto prípade poukazuje
prevaha terciérneho sektora – služieb, príp. kvartéru;
o dopravné a iné komunikačné možnosti na obyvateľa – počet železničných,
cestných, leteckých spojení, telefónnych liniek, rozhlasových a televíznych
prijímačov a pod. na 1 obyvateľa;
o podľa autorov významný ukazovateľ je spotreba vyrobených kovov, napr. železa,
ocele, medi, hliníka a iných za rok taktiež na osobu;
o ako posledné uvádzajú rôzne miery ako zamestnanosť, gramotnosť, počet
spotrebovaných kalórií na 1 obyvateľa, percento príjmov, ktoré domácnosti
spotrebujú na potraviny a hodnota úspor na 1 obyvateľa.
K spomínaným treba ešte v súčasnosti doplniť počet internetových prípojok, počet
zákazníkov sietí mobilných operátorov na 1 obyvateľa (pozn. autora). Ďalšou
možnosťou by mohla byť intenzita dopravných spojení a koridorov medzi štátmi, čo
však môže byť zavádzajúce (India).
Index areálovej koncentrácie, chápaný ako hodnota trvalých zariadení na km2
a index materiálneho vybavenia ako hodnota materiálnych zariadení na 1 obyvateľa
navrhuje použiť Ivanička (1971). Zároveň uvádza, že takéto údaje sa pre celý svet
ešte nespracovali.
Dôležité sú sociálne a demografické ukazovatele ako dojčenská úmrtnosť (dojčenská
mortalita), pôrodnosť (natalita), plodnosť (fertilita), počet obyvateľov na 1 lekára.
Zaujímavým indikátorom môže byť aj počet zamestnaných detí, takéto údaje však
prakticky nejestvujú.
Pri ekonomických, sociálnych, ale aj kultúrnych ukazovateľoch je problematickým
získavanie spoľahlivých dát, ktoré sú najmä v zaostalých častiach sveta ťažko
dostupné a opierajú sa o rôzne odhady, preto odporúčame vzájomné porovnávanie
štatistických materiálov a vylúčenie extrémnych hodnôt. Vzhľadom na subglobálnu
(makroregionálnu) mierku to považujeme za dostačujúce.
23
24. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Členstvo v rôznych medzinárodných organizáciách taktiež vyjadruje ekonomické,
politické či kultúrne postavenie štátu v určitom regióne. Aktuálnou otázkou dneška je
preto proces integrácie, ktorá najmä v Európe výrazne mení štruktúru krajín.
V súčasnosti jestvuje mnoho medzinárodných, nadštátnych či nadregionálnych, ale aj
lokálnych organizácií a spoločenstiev pre spoluprácu v oblastiach ekonomiky a
hospodárstva, armády a bezpečnosti, politiky, sociálnej pomoci, príp. komplexnej
spolupráce a kooperácie. Na takejto báze Baar – Šindler (1988 a 1989) vypracovali
regionalizáciu sveta (okrem Európy a ZSSR).
Geopolitické kritériá sú veľmi špecifické, ako príklad postačí typizácia S. B. Cohena,
kritériá: 1. kvantita ľudských a materiálnych zdrojov, kvalita a kvantita, typ a úroveň
technológie a kultúry, 2. disponovanie nukleárnou technológiou, 3. stupeň náročnej
kompaktnosti, 4. zdroje politicko-vojenskej energie, 5. poloha vo svete vo vzťahu k iným
štátom, 6. typ a hustota siete medzinárodných vzťahov, 7. stupeň jednoznačnosti národného
systému, 8. ekonomické, politické a vojenské alternatívy v pomere k sile susedov, 9. ciele a
stratégia rozšírenia vplyvu za vlastnými hranicami, 10. počet a diferenciácia medzinárodných
otázok, ktorých riešenia sa môže štát zúčastniť, miera jeho politickej zrelosti a dosahu, 11.
percepcia o svojom mieste v hierarchii (Ištok 2003). V najbližšej budúcnosti bude veľmi
dôležitým kritériom poloha a prístup k nerastným surovinám, najmä rope, čo
potvrdzujú aj udalosti na Strednom východe!
Pri procese vymedzovania (makro)regiónov majú významnú úlohu historicko-
geografické väzby, aj keď nebývajú uvádzané ako samostatné kritérium. „Vzťah
medzi geografiou a históriou je vitálna časť na pochopenie nášho sveta. Existuje
mozaika regiónov, ktorá demonštruje rozličné cesty, v ktorých ľudské bytosti
interpretovali a využívali prostredie“ (Bradshaw 1997, s. 68).
24
25. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
1.6 REGIONÁLNE TYPIZÁCIE SVETA
Samotná regionalizácia, resp. jej individuálna forma často nadväzuje na typizáciu
(typologickú formu regionalizácie), ktorá môže byť uskutočnená prostredníctvom
uvedených kritérií a indikátorov. Typizácie ako také síce nie sú v strede nášho
výskumu, no úzka spätosť a prepojenosť s vybranými regionalizáciami sveta nás
prinútili niektoré typizácie uviesť a zaoberať sa nimi.
Typickými dualistickými pohľadmi sa vyznačujú členenia, kde základnými
entitami sú „my“ a „oni“. V stredoveku bolo najtypickejším príkladom už spomínané
islamské rozdelenie na Dár al-Islám (Svet islamu) a Dár al-Harb (Svet vojny), ktoré vo
svojej religióznej, hoci umiernenejšej podobe zotrvalo až dosiaľ.
Veľmi známe je mocenské rozdelenie sveta medzi Španielsko a Portugalsko zmluvou
z Tordesillas (7. jún 1494) a zmluvou zo Zaragozy (1529), kde išlo o presné
astronomické hranice tvorené poludníkmi 46°30´, resp. 226°30´. Ako vieme,
k porušeniu došlo v Brazílii zo strany Portugalcov a na Filipínach zo strany Španielov.
Od 50. rokov 20. storočia so vznikom bipolárneho svetového usporiadania sa vo
svete začalo preferovať rozdelenie štátov do troch veľkých zoskupení na základe
ideologicko-politických a ekonomických faktorov:
prvý svet (Západ) - vyspelé kapitalistické štáty s trhovou ekonomikou,
druhý svet (Východ) - socialistické štáty s centrálne plánovanou ekonomikou a
tretí svet (Juh), ktorý tvoria vysoko diferencované rozvojové krajiny
(mapa 2).
Po páde bipolárneho sveta sa relácia primárnej dôležitosti v rámci svetovej
ekonomiky presúva zo vzťahu Západ – Východ na vzťah Sever – Juh v zmysle bohatý
Sever a chudobný Juh. Prechádzalo mu členenie, na základe hodnôt HDI, na štáty
s vysokým, stredným a nízkym HDI. Hranicu medzi Severom a Juhom tvorí tzv.
Brandtova línia, podľa autora Human Development Report (HDR), prvýkrát
uskutočneného v roku 1979. Toto členenie je predmetom rôznych sporov, keďže do
chudobného Juhu patrí niekoľko krajín s hospodárskou úrovňou bohatého Severu
(najmä novoindustrializované krajiny Ázie a Stredného východu – NIC) a naopak.
25
26. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
V rámci tretieho sveta, príp. chudobného Juhu sa často vyčleňuje tzv. štvrtý svet,
ktorý tvoria najchudobnejšie a najmenej rozvinuté krajiny sveta (preto sa pre ne
používa označenie LDC, Least Developed Countries, resp. PMA, Les pays les moins
avancés). O zaradení do zoznamu LDC rozhodujú kritériá:
HDP na jedného obyv., spravidla nižší ako 400 USD ,
podiel priemyselnej výroby na HDP nedosahujúci 10 % ,
podiel gramotných v dospelej populácii (vek od 15 rokov) menej ako 40 %.
Na zaradenie do LCD však v mnohých prípadoch stačí splnenie len dvoch z uvedených
kritérií. V súčasnosti do tejto skupiny patrí 49 štátov (mapa 2).
Mnohí geografi sa zaoberajú otázkou jadrových a periférnych regiónov.
I. Wallerstein v roku 1984 podľa postavenia vo svetovej ekonomike rozdelil svet na:
Štáty jadra, pre ktoré je typické vysoká ekonomická výkonnosť, vysoké
príjmy, vyspelé technológie, kapitálovo náročná produkcia ;
Štáty periférie, pre ne sú charakteristické nízke príjmy, jednoduché technológie,
produkcia náročná na pracovnú silu ;
Štáty semiperiférie ako prechodná oblasť medzi jadrom a perifériou.
R. Szul roku 1990 na základe úrovne spotreby, technickej úrovne, schopnosti
vytvárať a prijímať inovácie a podobných ukazovateľov rozdelil vo svojom návrhu
syntézy hospodárskej štruktúry sveta štáty do 4 skupín:
centrum alebo pásmo hojnosti ,
prvá periféria alebo pásmo rozvoja ,
druhá periféria alebo pásmo inflácie ,
tretia periféria alebo pásmo hladu.
Mimo tohto členenia stojí pásmo izolácie, ktoré tvoria socialistické krajiny.
Na päť skupín podľa úrovne ekonomického rozvoja na základe ôsmich sociálnych a
troch ekonomických znakov vytvorila typológiu v roku 1999
M. Kozanecka.
26
27. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Zaujímavé je členenie štátov podľa indexu sociálno-ekonomického rozvoja (Tomeš et
al. 1993 podľa Ištok 2003) určeného na základe 16 ukazovateľov do 5 skupín: 1)
najvyspelejšie, 2) menej vyspelé, 3) stredne rozvinuté, 4) málo rozvinuté a 5)
najzaostalejšie štáty.
Prvé ekonomické typizácie sa objavujú už začiatkom 20. storočia. A. Dix (1925, s. 5)
rozdelil štáty podľa hospodárskych výsledkov a sebestačnosti do siedmich skupín. F.
Štůla (1932) uvádza členenie podľa priemerného zahraničného obchodu na 4 skupiny
(pre roky 1909 – 1913):
1) obchodné veľmoci s podielom na svetovom obchode viac ako 7 % ,
2) stredné obchodné štáty s podielom 1 – 7 % ,
3) malé (0,1 - 1%) a 4) drobné obchodné štáty s podielom menším ako 0,1 %
svetového obchodu.
Mnohí, najmä česko-slovenskí autori neskorších regionalizácií (Häufler, Wokoun) sa
odvolávajú na N. N. Baranského (1953). Ten sa však zaoberal len typizáciou
kapitalistických štátov a podľa ekonomickej vyspelosti s použitím stroja a jeho výroby
ako základného ukazovateľa (s. 62) ich rozdelil na:
1) krajiny, ktoré vyrábajú stroje a vyvážajú ich, pričom export strojov prevyšuje
import (USA, Veľká Británia) ;
2) krajiny, ktoré vyrábajú stroje, vyvážajú ich, ale súčasne aj dovážajú, pričom
3) import je väčší než export ;
4) krajiny, ktoré vyrábajú stroje, ale táto výroba je nedostatočne rozvinutá, musia
dovážať stroje z iných krajín a samy ich nevyvážajú ;
5) krajiny, ktoré dovážajú stroje, ale samostatnú výrobu strojov nemajú ;
6) krajiny, ktoré samy ani nevyrábajú stroje, ani ich nedovážajú zo zahraničia.
Typológiou kapitalistických štátov sa zaoberal aj V. V. Voľskij et al. (1986), ktorý ich
podľa stupňa rozvoja trhovej ekonomiky a celkového ekonomického potenciálu
a jeho špecifických čŕt vyčlenil do 3 skupín: 1) ekonomicky vysokorozvinuté, 2)
stredne rozvinuté a 3) oslobodené alebo rozvojové štáty; v rámci ktorých ešte
vyčlenil spolu 9 subregiónov. Okrem toho uvádza tabuľku s obyvateľstvom
a rozlohou regiónov sveta pre porovnanie za roky 1919 a 1984 (s. 11), kde podľa
koloniálnych vzťahov rozdelil kapitalistické štáty na hlavné imperiálne mocnosti,
27
28. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
politicky nezávislé ekonomiky (vrátane domínií) a koloniálne dŕžavy. Jadrom práce je
hospodárska charakteristika jednotlivých makroregiónov, v tomto prípade
svetadielov (Severná a Latinská Amerika, Západná Európa, Austrália a Oceánia,
Afrika a Ázia), kde v rámci Ázie presne vymedzuje (sub)regióny Juhozápadná, Južná,
Juhovýchodná a Východná (Ázia).
Parciálna typológia rozvojových, kapitalistických či socialistických štátov síce nie je
priamo záujmom našej práce, no pre úplnosť sa nám javí jej uvedenie vhodné.
Viacero autorov sa zaoberalo konkrétnou otázkou typológie rozvojových krajín. Pri
kombinácii kritérií (Holub, Foltýn, Ordnung 1993) na krajiny s 1) nízkou (do 300 USD),
2) strednou (300 – 1 650 USD) a 3) vyššou úrovňou (nad 1 650 USD) ťažko zadlžené,
4) krajiny so strednou úrovňou a 5) krajiny s vyššou úrovňou dôchodku únosne
zadlžené.
Pre úplnosť uvedieme príklady rozdelenia socialistických krajín a krajín tretieho
sveta. V. Baar vo svojej dizertačnej práci z roku 1992 (Ištok 2003) na základe 12
ukazovateľov vytvoril typológiu rozvojových krajín, a to na:
krajiny s prevahou poľnohospodárskeho sektora ;
krajiny s vyrovnávajúcim sa podielom poľnohospodárstva a priemyslu ;
krajiny s prevahou priemyselného sektora ;
málo ľudnaté krajiny s výrazným podielom sektora služieb.
Nasledujúce členenia značne prispeli k problematike individuálnej regionalizácie,
hoci sa prezentujú viac ako typizácie, možno preto hovoriť o akýchsi hybridoch.
Vlastislav Häufler (1985) pred samotnou (individuálnou) regionalizáciou (pozri
podkapitola 2.2) vytvoril typizáciu štátov s 10 regiónmi sveta. Ako kritériá zvolil HNP
na 1 obyvateľa, výšku obratu zahraničného obchodu na 1 obyvateľa, potravinovú
spotrebu v jouloch na 1 obyvateľa a ročný prírastok obyvateľstva. Ďalej ich ešte
rozdelil na 3 súbory, jednak podľa HNP a osobitne podľa podielu poľnohospodárskej
28
29. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
výroby (PV) a priemyselnej výroby (PrV), a to na vysoko rozvinuté, stredne rozvinuté
a nerozvinuté:
1. Socialistické vysoko rozvinuté s nadpriemernými výsledkami HNP (na 1 obyv.) a PV a PrV.
2. Kapitalistické vysoko rozvinuté s vysokou, nadpriemernou (v zmysle sveta) intenzitou
medziregionálnych ekonomických väzieb.
3. Štáty s nadpriemerným HNP vplyvom priemyselnej výroby (ťažby ropy a pod.), ale
podpriemernými ostatnými ukazovateľmi. Medzištátne a medziregionálne väzby sú
priemerné až nadpriemerné, prirodzený prírastok je nadpriemerný.
4. Štáty a) kapitalistické, b) socialistické so stredne vysokým HNP vplyvom PV a PrV. Výška
ostatných ukazovateľov veľmi kolíše.
5. Štáty s podpriemernou (menej ako 2/5 svetového priemeru) PV. Intraregionálne ekonomické
väzby a výživa sú podpriemerné, prírastok populácie je nadpriemerný.
6. Štáty so stredne vysokým HNP výsledkom vyspelej PV.
7. Štáty so stredne vysokým HNP, ale s podpriemernou PV a PrV.
8. Ekonomicky nerozvinuté štáty s nadpriemernou PV a prirodzeným prírastkom (PP), ale
podpriemerným HNP a ostatnými ukazovateľmi.
9. Ekonomicky nerozvinuté štáty s podpriemernými ukazovateľmi okrem PP.
10. Podobné nerozvinuté štáty so socialistickou orientáciou, a teda s odlišnou perspektívou.
L. D. Stamp (1960, podľa Ivanička 1971) vychádzal z existencie valutových systémov.
Ich rozhrania zároveň tvoria hranice ekonomických oblastí. Štáty v rámci jedného
valutového systému majú silné vzájomné obchodné, kultúrne, dopravné a iné vzťahy
a väzby. Najčastejšie sa podľa neho vyčleňujú tieto makroregióny: 1) Makroregión
dolára, 2) Šterlingový makroregión, 3) Štáty EHS (perspektíva jednotnej meny), 4)
Makroregión rubľa a peňažných jednotiek socialistických štátov a 5) Voľné zoskupenie
EFTA.
Ako uvádza Ivanička (1971), iný spôsob vyjadrenie zoskupenia je na základe
obchodných zmlúv. Roku 1962 existovali podľa neho nasledujúce zoskupenia: 1)
Centrálna americká oblasť, 2) štáty LAFTA, 3) EHS, 4) EFTA, 5) Britské spoločenstvo
národov (Commonwealth) a 6) Socialistické štáty.
Celkovo môžeme konštatovať, že „neexistuje univerzálny ukazovateľ, ktorý by
umožnil realizovať jednoznačné rozdelenie štátov z hľadiska ich ekonomického
rozvoja a ktorý by bol plne porovnateľný vo svetovej mierke a zároveň odzrkadľoval
civilizačnú úroveň a sociálno-ekonomické špecifiká jednotlivých štátov“ (Ištok 2003,
s. 210). Možným východiskom by mohli byť v tejto oblasti ekonomicko-geografické
regionalizácie uvedené v nasledujúcej kapitole.
29
30. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
2. INDIVIDUÁLNA REGIONALIZÁCIA SVETA
Individuálna regionalizácia sveta priamo alebo nepriamo nadväzuje na typizáciu
(typológiu) štátov. Na rozdiel od typizácií sa dôraz kladie najmä na teritoriálnu
kompaktnosť vymedzených (makro)regiónov a čo najväčšiu vnútornú homogenitu, t.
z. aj s možnými cudzorodými prvkami. Z chronologického hľadiska a v priamej
nadväznosti na podkapitolu 1.5.1 uvádzame najskôr geopolitické členenia, nasledujú
ekonomické, kultúrne a špeciálne regionalizácie.
2.1. GEOPOLITICKÉ ČLENENIA SVETA
Predstaviteľ nemeckej geopolitickej školy K. Haushofer roku 1931 (Ištok 2003)
rozdelil svet do štyroch panregiónov, ktorým dominovali jadrové krajiny (v
zátvorkách): Pan-Amerika (USA), Euro-Afrika (Nemecko), Pan-Rusko s Perziou
a Britskou Indiou (Rusko) a Ďalekovýchodná sféra s Australáziou (Japonsko). Keďže
severné časti panregiónov označil ako jadrové, južné tvorili ich perifériu. Autor však
nadhodnotil pozíciu Nemecka, ktoré bolo iba lokálnou európskou mocnosťou,
s obmedzeným vplyvom aj na starom kontinente, a ktoré ani nedisponovalo
kolóniami ako V. Británia či Francúzsko. Išlo skôr o plány mocenských ambícií, ktoré
sa naplno prevalili v druhej svetovej vojne. Prehnaný je aj vplyv Ruska na Britskú!
Indiu (pozri mapa 3). Inšpiráciou pre toto členenie bola regionalizácia z roku 1924,
ktorú vytvoril rakúsky politik R. Coudenhove-Kalergi, ten ako jeden z prvých vystúpil
s myšlienkou Pan-Európy (Schmidt 2003, Haushofer 1934). Ten rozdelil svet do sfér
vplyvu USA, t. j. Pan-Ameriky, Britskej ríše (koloniálneho impéria), ostatnej Európy,
resp. Pan-Európy, Východnej Ázie a Ruskej ríše. Územia so sporným začlenením tvoria
Etiópia, Thajsko, Turecko, Irán a Afganistan (mapa 4). Britská ríša a Pan-Európa
zahŕňajú aj všetky britské, resp. ostatné európske kolónie, čím dostáva členenie
čiastočne typizačný ráz.
H. J. Mackinder roku 1904 (The Geographical Pivot of History podľa Ištok 2003)
vychádzal z geopolitickej koncepcie Mahana a na základe pomeru pozemnej
a námornej sily vymedzuje svet na tri regióny: 1) Pivotná oblasť (os), ktorú tvoria
30
31. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
centrálne partie Ázie bez prístupu k nezamŕzajúcim prístavom (Rusko), 2) Vnútorný
okruh alebo Vnútorný, Marginálny polmesiac tvorený ostatnou Euráziou bez Veľkej
Británie a Japonska (patrili sem Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Perzia, India a
Čína) a 3) Vonkajší okruh (polmesiac), do ktorého patrí ostatný svet. Roku 1919
(Democratic Ideals and reality – Demokratické ideály a skutočnosť) premenoval
Pivotnú oblasť na Heartland (srdce zeme, alebo zem srdca) a rozšíril jej hranice až
k Baltskému a Čiernemu moru. Heartland pritom predstavoval jadro Svetového
ostrova, ktorý pozostával z Európy, Afriky a Ázie (Eurázia – Afrika). Podľa neho „ten,
kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov a ten, kto ovláda Svetový ostrov, ovláda
svet“ (Ištok 2003, Baar – Rumpel – Šindler 1996).
Na Mackindera nadviazal N. J. Spykman, keď roku 1944 (The Geography of Peace, cit.
Ištok 2003) zrevidoval geopolitickú tézu Heartlandu a vytvoril koncepciu Rimlandu.
Tak nazval pásmo obklopujúce Heartland (zhoduje sa s Mackinderovým Vnútorným
polmesiacom). Podľa neho „ten, kto ovláda Rimland, vládne nad Euráziou a kto
vládne Eurázii, vládne nad svetom“. Podobné myšlienky o význame Eurázie zastáva
neskôr, až v 90. rokoch aj Z. Brzezinski (1999). Na tézu Mackinderovho –
Spykmanovho Rimlandu nadväzujú aj práce významných regionálnych geografov,
napríklad Cole (1965). Z týchto koncepcií vychádzala aj geostrategicky nevyhnutná
americká „politika zadržiavania“ v zmysle zastavenia územného rozmachu ZSSR
v pásme Rimlandu, čo aj potvrdil kórejský a vietnamský konflikt.
D. W. Meining (Ištok 2003) reagoval na uvedené koncepcie po svojom a podľa
vlastných kritérií, zahŕňajúcich okrem geografických aj kultúrne aspekty, rozdelil svet
na 5 častí: Heartland, Kontinentálny Rimland (napr. Čína, Vietnam, Pobaltie), Morský
Rimland (západná Európa, Turecko, Thajsko), Vonkajšie ostrovy (prevláda inklinácia
k moru) a Vnútorné ostrovy (inklinácia k súši). Indiu, Mjanmarsko a Južnú Kóreu
považoval za neutrálne krajiny.
S. B. Cohen vychádzal z predstavy, že „priestor netvorí geopolitickú jednotu, ale je
rozdelený svetom, ktorý sa skladá z navzájom rozdielnych makroregiónov“, na
základe ktorej rozvinul Spykmanovu teóriu a vytvoril „hierarchický a zároveň
31
32. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
regionálne usporiadaný model (sveta) s dvoma typmi regiónov, geostrategickým a
geopolitickým“ (Baar et al. 1996). Uvedené dva geostrategické regióny zodpovedajú
oblastiam vplyvu dvoch veľmocí bipolárneho sveta, v rámci ktorých vyčlenil sedem
geopolitických regiónov (päť pod sférou vplyvu Západu, teda USA, a dva pod vplyvom
ZSSR). Medzi geostrategickými regiónmi sa nachádzajú dve „zóny potenciálnej
nestability“, Juhovýchodná a Juhozápadná Ázia, tzv. stretové regióny (regióny stretu
– „shatterbelts“), a novo formujúci sa geostrategický región Južná Ázia (Ištok 2003 z
Geography and Politics in a World Divided 1963 - pozri mapa 5). Zaujímavý je fakt, že
spojením troch naposledy menovaných Cohenovych regiónov vzniknú ¾ rozlohy
Mackinderovho Vnútorného polmesiaca, resp. Spykmanovho Rimlandu (zvlášť
vystupuje len oblasť Strednej Európy, ktorá je už včlenená do tzv. Východného bloku
pod patronátom ZSSR), čo len potvrdzuje geostrategický význam tohto pásu.
Po páde železnej opony Cohen preorientoval svoj postoj a v roku 1994
vymedzil päť svetových veľmocí (USA, Rusko, Čína, Japonsko a Západná Európa) a
niekoľko regionálnych centier, čím sa zaradil k multipolárnej koncepcii vnímania
sveta. Pri tomto členení využil funkčnú typizáciu, keď hodnotil štáty na základe
jedenástich kritérií (z metodických dôvodov sme ich spomenuli už v kapitole 1.5.2),
podľa ktorých dospel k ich päťstupňovej hierarchizácii. Zároveň zavádza pojem
bránové štáty (bránové regióny), ktoré sú spojovateľmi, majúcimi vplyv na stabilitu
sveta (napr. stredná Európa, Pobaltie, Karibská oblasť, Aljaška, ruský Ďaleký východ –
Geopolitics in the New World Era: A New Perspective on an Old Disciplin podľa Ištok
2003). Autor sa usiloval aj o hodnotenie stupňa rozvoja geopolitických regiónov
s použitím ukazovateľa úrovne entropie. Takto mu vyšli dve geopolitické úrovne
s nízkou úrovňou entropie (Angloamerika a Karibik, Prímorská Európa a Maghreb,
Ostrovná Ázia a Oceánia) a s veľmi vysokou úrovňou entropie (Subsaharská Afrika a
Južná Amerika). Geopolitické regióny, v ktorých sa nachádzajú superveľmoci a
v ktorých úroveň entropie dosahuje nízke a stredné hodnoty, budú podľa autora
určovať ďalší vývoj svetovej geopolitickej štruktúry. Tieto typizačné elementy
zakomponoval k svojmu členeniu, preto sme ich nemohli uviesť samostatne
v podkapitole 1.5.2.
32
33. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Po páde bipolárneho sveta, resp. v súčasnosti sú pre geopolitiku príznačné štyri
hlavné prúdy, ktoré súvisia aj s globálnou regionalizáciou. Prvý prúd predstavuje
polaristické vnímanie sveta, v ktorom vystupujú dve skupiny, monopolaristi a
multipolaristi. Tí prví sú zástancami existencie jedinej svetovej superveľmoci (USA),
ktorá bude určovať vývoj svetových udalostí, tí druhí pridávajú na význame viacerým
globálnym svetovým mocnostiam, menovite USA, (Zjednotená) Európa, Japonsko,
Čína, Ruská federácia, príp. Brazília a India. K multipolaristom zo známych osobností
patria napr. B. Butrus Ghálí, H. Kissinger, J. Delors (2002) a S. B. Cohen (Ištok 2003).
Druhým prúdom je neorealistické vnímanie sveta, ktorého autori vychádzajú
z presvedčenia, že pri určovaní vzťahov medzi štátmi je dôležitejšia štruktúra
medzinárodného systému než charakter jednotlivých štátov a budúci vývoj vnímajú
s častými regionálnymi konfliktmi. Tretí prúd reprezentuje konfrontačné vnímanie
sveta s preferenciou kultúrnych a sociálnych faktorov. Takéto vnímanie prezentuje
S. P. Huntington (2001, prvý článok vydal roku 1993 v časopise Foreign Affairs),
podľa ktorého vývoj budú určovať konflikty medzi civilizáciami. Tie vymedzil hlavne
na religióznom základe, preto jeho členenie rozoberáme v kapitole 2.3 venujúcej sa
kultúrnym regionalizáciám. Posledným prúdom sú anarchisti, ktorí predpokladajú
oslabenie štátov a rozpad niektorých z nich, čo povedie k úplnému chaosu. Sú nimi
napríklad Z. Brzezinski (1999) a D. P. Moynihan (Huntington 2001).
2.2 EKONOMICKO-GEOGRAFICKÉ ČLENENIA SVETA
K problematike výrazne prispel americký geograf H. Boesch (1966, Ivanička 1971),
ktorý vychádzal najmä zo štatistík svetového obchodu. Najskôr svet delí na
anekumenu, neobývanú časť Zeme, a ekumenu, trvalo obývanú a využívanú časť
Zeme. Pri členení využíva viacero regionalizačných kritérií naraz:
1. podľa ekonomických vzťahov grupuje napr. štáty EHS, protipólom je RVHP ;
2. podľa stupňa ekonomického rozvoja člení svet na hospodársky rozvinuté kapitalistické
krajiny (štáty prvého sveta), slabo rozvinuté krajiny (krajiny Tretieho sveta) a socialistické
krajiny (štáty druhého sveta), ktoré tvoria osobitnú kapitolu ;
3. podľa Štatistickej ročenky svetového obchodu OSN použil viac etapový postup – najskôr
na základe podielu štátov na svetovom exporte a importe, pričom sa sledovala aj
33
34. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
štruktúra základných tovarov a smery ich prepráv, vyčlenil 4 individuálne makroregióny
s rozvinutými vzájomnými interakciami: Severná Amerika, Západná Európa,
Juhovýchodná Ázia a Štáty socialistického tábora. V druhej etape sa analyzovali
štatistické materiály z hľadiska prevládajúcich tovarov v štruktúre exportu ;
4. podľa nich rozdelil svet na iné 4 regióny :
a) vyspelé priemyselné štáty s obratom zahraničného obchodu prevyšujúcim svetový
priemer (USA, Západná Európa, NDR, ČSSR)
b) vyspelé priemyselné štáty s obratom zahraničného obchodu nižším než je svetový
priemer (Japonsko, ZSSR)
c) štáty vyvážajúce suroviny s obratom zahraničného obchodu prevyšujúcim svetový
priemer (Kanada, Argentína, JAR, Stredný východ, Venezuela)
d) štáty vyvážajúce suroviny s obratom zahraničného obchodu nižším než je svetový
priemer (Španielsko, Poľsko, Čína, Mexiko, Brazília).
5. V tretej fáze prepočítal hodnotu zahraničného obchodu na počet obyvateľov
a všetky štáty rozdelil na 2 skupiny: štáty s podielom na 1 obyvateľa vyšším ako
je svetový priemer a štáty pod svetovým priemerom. Táto etapa umožnila ďalšiu
vnútornú diferenciáciu krajín v rámci hlavných makroregiónov.
N. Ginsburg uviedol vo svojom Atlas of Economic Development of the World z roku
1961 mapy viacerých syntetických ukazovateľov: globálna produkcia štátov, HDP,
spotreba potravinových kalórií na 1 obyvateľa, príp. aj platný technologický model
v jednotlivých štátoch. Na záver práce zaradil vlastné členenie sveta na 10 veľkých
oblastí (Major World Areas), na základe ekonomických a kultúrnych kritérií (Barbag
1974): 1) Angloamerika, 2) Latinská Amerika, 3) Západná Európa, 4) Blízky východ, 5)
Subsaharská Afrika, 6) Južná Ázia, 7) Východná Ázia, 8) Juhovýchodná Ázia, 9)
Australázia, 10) Neázijský blok komunistických štátov (ZSSR a Európske socialistické
štáty). Charakteristické pre toto členenie je vtedy zriedkavé pričlenenie Južnej Afriky
k ostatnej Subsaharskej Afrike a Japonska a Číny do jedného regiónu. Atlas je
založený na mimoriadne prepracovanej štatistickej báze, ktorú pripravil spoluautor
B. J. L. Berry (Ivanička 1971).
S. Leszczycki – J. Barbag (Leszczycki 1965) vytvorili 13 svetových ekonomických a
sociálnych regiónov s ťažiskom analýzy v politickej štruktúre. Do úvahy pritom brali
34
35. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
rozdiely spoločensko-ekonomických formácií, úroveň ekonomického rozvoja
a niekoľko indexov vztiahnutých na produkciu, materiálne a kultúrne služby
prepočítané na svetový priemer. Kým ich zaradenie Kuby, Mongolska, KĽDR a
Vietnamu ako samostatných subregiónov vyplývajú z bipolárneho usporiadania
sveta, regionálne postavenie Štátov so silnými európskymi komunitami (Juhoafrická
republika, Botswana a Namíbia) vyplýva z prvého definovaného kritéria – politických
rozdielov. Takýto ukazovateľ sa nám však v tomto prípade zdá zavádzajúci
a skresľujúci (členenie - mapa 6).
Členenie V. Baara – P. Šindlera (1988 a 1989) sa týka rozdelenia Afriky,
„nesovietskej“ Ázie, Ameriky a Austrálie (Oceánie) na základe fyzicko-, socio-
ekonomicko- a politicko-geografických a demografických aspektov na sedem
socioekonomickogeografických makroregiónov, ale hlavne s ohľadom na stupeň
hospodárskeho rozvoja a integračných tendencií (v prípade Afriky), čiastočne aj
religióznej a jazykovej štruktúry, historických aj súčasných politických vzťahov
a podobne (v prípade Ázie). Na subregionálnej úrovni je regionalizácia spájaná
výlučne s integračnými zoskupeniami rôzneho, najmä však ekonomického zamerania.
Najprepracovanejšiu regionálno-geografickú prácu socialistického tábora v tomto
období vytvoril V. Häufler (1988). Podobne ako Boesch alebo Phillbrick rozlišoval
ekumenu a anekumenu a v rámci ekumeny svet rozdelil na 13 makroregiónov, z toho
sú 3 socialistické, 5 kapitalistických a
5 rozvojových, ktoré sú podľa toho aj rozdelené (pozri mapa 7), skladajú sa zo 40
regiónov a 170 subregiónov (tie predstavujú jednotlivé štáty, resp. ekonomické
rajóny, či regióny). Regionalizácia vychádza z typizácie uvedenej v kapitole 1.6, kde
využil viacero ekonomických, príp. demografických kritérií. Samotné vymedzenie
vychádza najmä z politického usporiadania sveta a jeho bipolarity, o čom svedčí
napríklad zaradenie socialistických štátov Indočíny do makroregiónu Socialistické
štáty Ázie.
René Wokoun (1988) sa taktiež opiera o politické usporiadanie bipolárneho sveta a
jeho makroekonomická regionalizácia sveta vychádza z podobných princípov a
35
36. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
kritérií ako Häuflerova typizácia „s rešpektovaním spoločensko-ekonomickej sústavy,
hraníc štátov, prípadne aj kontinentov“ (s. 165). V rámci svojich 15 socio-
ekonomických makroregiónov ešte rozlišuje štyri subregióny (Kuba, Juhoafrická
republika, Izrael a Malé štáty Perzského zálivu - od Kuvajtu po Spojené arabské
emiráty), na odčlenenie ktorých použil odlišné kritériá, v prvom prípade išlo o
politické, v druhom a poslednom o ekonomické a
v treťom okrem ekonomických aj o kultúrne (mapa 8).
James S. Fisher roku 1989 vnímal ekonomické prepojenie medzi Japonskom a
Austráliou (s Novým Zélandom), preto v jeho členení tvoria samostatný región,
tvoriaci južný výbežok bohatého Severu, v čom sa takmer zhoduje s De Blij –
Mullerom z roku 1994 (Ištok 2003). Z hľadiska populácie až veľmi rozsiahly celok tvorí
región Monzúnová Ázia, do ktorého zarátal štáty bežne vyčleňovanej južnej,
východnej a juhovýchodnej Ázie (Fisher 1989, pozri mapa 9).
L. E. Hudman – R. H. Jackson (1990) na báze podobných kritérií na rozdiel od Fishera
zaradili Oceániu k Juhovýchodnej Ázii (mapa 10).
Britský geograf J. (P.) Cole (1965 a 1996) člení svet na 12 „hlavných svetových
regiónov“ (Major World Regions) na základe politických, ekonomických a čiastočne aj
sociálnych kritérií. Základnou bázou bolo známe trialistické členenie na Západné,
Socialistické a Neutrálne štáty, napriek tomu, že štáty grupuje viac na základe
geopolitických kritérií analogicky k Mackinderovej koncepcii Heartlandu, Vnútorného
a vonkajšieho polmesiaca (mapa 11). Ako jeden z mála uvádza všeobecné princípy
svojej regionalizácie:
o regióny musia pokiaľ možno rešpektovať hranice kontinentov a rešpektovať
de facto politické hranice (najmä zo štatistických dôvodov),
o regióny musia tvoriť kompaktné skupiny štátov nezohľadňujúc oddelené
územia jedného (napr. britský Commonwealth nemôže tvoriť región – Cole
1965, s. 60).
36
37. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Zároveň uvádza, že regióny sú dynamické a ich hranice sa môžu meniť analogicky
k politickým zmenám. K metodike ešte dopĺňa, že regionalizácia sveta ako taká by
mala byť vytvorená pred napísaním každej publikácie o regionálnej geografii sveta.
Pri členení z roku 1996 sa riadi nasledujúcimi princípmi:
„regióny by mali byť kontinuálne, nie fragmentované, mali by byť dostatočne
veľké v zmysle rozlohy alebo populácie, aby boli navzájom porovnateľné,
žiadny suverénny štát nesmie byť rozdelený medzi 2 regióny,
kde je možné, more, riedko zaľudnené územie (Sahara) a, alebo kultúrny zlom
(napr. medzi Severnou a Latinskou Amerikou) by mali byť vzaté do úvahy,
krajiny každého regiónu by mali zdieľať podobné kultúrne a / alebo
ekonomické prvky.“ (Cole 1996, s. 47)
A uvádza 2 hlavné kritériá (používa pritom viacero indikátorov a indexov ako HDP,
HDI, dojčenská úmrtnosť a pod.)
úroveň bohatstva (kapitál, technológia a kvalita ľudských zdrojov)
stupeň rozvoja a vybavenosti prírodnými zdrojmi,
na základe ktorých štáty zaraďuje do 4 skupín:
1. Bohaté hospodársky vyspelé regióny vybavené prírodnými zdrojmi
a priaznivými bioklimatickými predpokladmi rozvoja. Pod bohatstvom sa
špeciálne v prípade SNŠ a Pobaltia uvažuje aj o vybavení sociálnych ukazovateľov
(vzdelanie, počet lekárov na osobu). Túto skupinu regiónov charakterizuje kresťanstvo
(odnož katolícka, protestantská a ortodoxná) a s ním spojené tradície: 1. Severná
Amerika, 2. býv. ZSSR a 3. Oceánia.
2. Bohaté hospodársky a sociálne rozvinuté regióny s obmedzenými alebo jednostranne
vybavenými prírodnými zdrojmi, pričom značne využívajú dovoz surovín, ktorý
presahuje vývoz. Exportné výrobky sú však omnoho hodnotnejšie ako dovážané suroviny:
4. Západná Európa, 5. Stredná (stredná a juhovýchodná) Európa a 6. Japonsko
a Južná Kórea.
Týchto 6 regiónov spolu tvorí bohatý Sever. Nasledujúce regióny tvoria chudobný
Juh:
3. Chudobné rozvojové regióny s relatívne dobrými prírodnými zdrojmi a prudkým
populačným rastom: 7. Latinská Amerika, 8. Subsaharská Afrika, 9. Juhozápadná Ázia
a severná Afrika.
37
38. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
4. Chudobné rozvojové regióny s relatívne slabými prírodnými zdrojmi a prudkým
populačným rastom. Žije v nich asi polovica svetovej populácie a ani nie pätina prírodných
zdrojov Zeme: 10. Južná Ázia, 11. Juhovýchodná Ázia a 12. Čína.
Autor dokumentuje aj stav v makroregiónoch podľa jednotlivých ukazovateľov,
„z ktorých vyplýva vysoký stupeň nerovnomernosti vo vybavení, v produkcii a vo
využívaní zdrojov“ a dáva dôraz na ich vzájomné porovnávanie z hľadiska politických,
ekonomických a sociálnych podmienok.
Charakteristickou črtou jeho členenia je stredoeurópsky pás integračného prechodu,
ktorý sa tiahne súvisle od Estónska po Maltu a od Českej republiky po Rumunsko.
Jeho zaradenie pobaltských krajín je veľmi kontroverzné. Autor ako keby sa nevedel
rozhodnúť, či ich zaradiť do regiónu Strednej Európy alebo k bývalému ZSSR (v mapke
uvádza prvý, v texte druhý variant). Pravdepodobne je len otázkou času, kedy
prehodnotí postavenie týchto krajín, ako aj ostatných krajín strednej Európy a zaradí
ich k vyspelým štátom Západnej Európy (mapa 12).
2.3 KULTÚRNE ČLENENIA SVETA – ÚZKO CHÁPANÁ KULTÚRA
Huntingtonova téza „konfliktu kultúr“ podnietila mnohých autorov k dominantnému
zaoberaniu sa práve kultúrnou zložkou. Sám autor vytvoril jednoduchú
regionalizáciu sveta v podobe deviatich civilizácií, ktoré tvoria „najširší možný rámec,
v ktorom sa ľudia identifikujú ako spoločenstvo a priznávajú sa k sebe na základe
príbuznosti či totožnosti kultúr, hodnôt, správania a činností“. „Civilizácia je najširšia
kultúrna entita... najvyšším kultúrnym zoskupením ľudí... je to tá najvšeobecnejšia
rovina ľuďmi zdieľanej kultúrnej identity“ a definuje sa „tak spoločnými objektívnymi
prvkami, ako aj jazykom, dejinami, náboženstvom, zvykmi, inštitúciami a
subjektívnym stotožnením jednotlivcov.“ (Huntington 2001, s. 34 – 35) Na základe
týchto kritérií vymedzil nasledujúce civilizácie (v zátvorke sú uvedené regionálne
centrá moci, tzv. ústredné štáty civilizácie): 1) Západná (USA), 2) Latinskoamerická
(Mexiko, Argentína, Brazília), 3) Islamská (Saudská Arábia, Pakistan, Turecko, Irán,
Indonézia), 4) Čínska (ČĽR), 5) Hinduistická (India), 6) Pravoslávna (Rusko), 7)
Japonská (Japonsko), 8) Africká (Juhoafrická republika) a 9) Buddhistická civilizácia
(pozri mapa 13). V rámci Islamskej vystupujú „subcivilizácie“: Arabská, Perzská,
38
39. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
Turecká, Indická a Malajská. O Africkej civilizácii sa vyjadruje ako o ešte úplne
nesformovanej a pri Buddhistickej civilizácii vyslovuje pochybnosti o jej kohézii.
Zaujímavé je vyčlenenie „rozpoltených štátov“, teda Turecka, Mexika a Austrálie,
ktoré akoby nevedeli či sa majú politicky, ekonomicky a kultúrne stotožniť s jednou
alebo druhou civilizáciou (v prípade Turecka a Mexika je to k západnej, v prípade
Austrálii k „ázijskej“ civilizácii). Ukrajinu uvádza ako špecifický príklad „rozštiepenej
krajiny“, ktorej územná polovica sa hlási k Západnej, druhá k Ortodoxnej civilizácii
(podľa volieb). Keď sa tak dopodrobna zaoberal rozštiepenosťou krajín, je zarážajúce
že k nim nezaradil Kazachstan a Nigériu, na polovici území ktorých žijú podľa
religióznej aj jazykovej štruktúry príslušníci odlišných civilizácií.
Johan Galtung (Ištok 2003) nezávisle od Huntingtona vo svete identifikuje sedem
regionálno-kultúrnych zoskupení, v ktorých má vždy hegemóniu jedna veľmoc: 1)
USA, 2) Európske spoločenstvo, 3) Japonsko, 4) Čína, 5) Rusko, 6) India a 7) islamské
jadro.
Podobné členenie vytvoril aj slovenský žurnalista a politológ M. Puchovský (2001),
jeho civilizácií je sedem (mapa 14). Výrazné, hoci v súčasnosti minimálne polemické
je postavenie a rozsah vplyvu Slovanskej civilizácie v stredovýchodnej Európe a v
Strednej Ázii. Na rozdiel od Huntingtona považuje subsaharskú africkú civilizáciu za
plnohodnotnú a buddhistickú a japonskú civilizáciu spojil pod Čínsku civilizáciu, kam
na základe čínskej ekonomickej prevahy zaradil aj štáty juhovýchodnej Ázie.
Vynikajúcim prvkom je grafické znázornenie zón tlaku a napätia, tzv. kontaktov
civilizačných blokov analogických k litosférickým doskám, ktoré v Afrike a Ázii
pripomínajú De Blij – Mullerove tranzitné zóny (1988, 2004). Sú to oblasti, kde
jednotlivé sféry hraničia a kde vzniká najviac konfliktov a rozporov. Menšie
nedostatky sme našli v oblasti Strednej Ázie, kde je pásmo tlaku posunuté príliš na
juh, čo súvisí s rozsahom Slovanskej civilizácie.
V. Baar (2002) upravil členenie Huntingtona, pričom upevnil postavenie
pankresťanskej, panislamskej, panbuddhistickej a panhinduistickej geokultúrnej
civilizačnej sféry. V rámci nich vystupuje 15 civilizácií
39
40. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
(5 kresťanských , 5 islamských , 4 buddhistické a 1 hinduistická )
„s vedomím, že rozdiely medzi takto vymedzenými civilizáciami nemusia byť úplne
rovnocenné“ (s. 26). Pri ich vymedzovaní hrala okrem náboženstva významnú úlohu
aj jazyková štruktúra obyvateľstva (najmä v prípade rozčlenenia Islamskej civilizačnej
sféry, pozri mapa 15). Toto členenie je však príliš zjednodušené a v niektorých
prípadoch aj nepresné. Najväčší nedostatok vidíme pri vymedzení civilizácie
s názvom Arabská sunnitská (ozn. II A). Autor nerešpektoval religióznu heterogenitu
v Etiópii a v niektorých štátoch Sahelu, kde podiel moslimov na obyvateľstve
nedosahuje ani nadpolovičné hodnoty a ani národnostné zloženie obyvateľov
nesúhlasí s jej názvom. Na druhej strane Tibetsko – mongolská lamaistická civilizácia
(III D) prechádza aj územím Sin-ťiangu s prevahou moslimov a čínskych relígií, nie
však lamaizmu. Autor tak chcel iba vytvoriť súvislý areál, pričom nerešpektoval
religióznu štruktúru, čo odporuje s hlavnými kritériami jeho regionalizácie. Označenie
Perzskej civilizácie (Irán, Afganistan, Tadžikistan) ako šiítskej je tiež nesprávne,
pretože v Afganistane a Tadžikistane je výrazná prevaha sunnitov (5:1). Inak je to
zaujímavý pohľad jasne znázorňujúci územnú prevahu civilizácií pankresťanskej
geokultúrnej civilizačnej sféry, ktorá ostatné sféry obklopuje.
Keďže pri kultúrnych členeniach dominuje religiózna zložka, je vhodné uviesť aj
členenie sveta na religiózno-geografické regióny. Takúto štúdiu vypracoval R.
Matlovič (2001), ktorý ich vymedzuje 23, hoci metodiku neuvádza. V koncepcii hrajú
významnú úlohu fyzickogeografické faktory, čo potvrdzuje odlíšenie troch regiónov
v Austrálii a Oceánii, kde, ako uvádza, prevládajúcimi a významne zastúpenými
religióznymi systémami sú zhodne protestantizmus, katolicizmus a primárne relígie,
alebo nezaradenie do jedného regiónu štáty severnej Afriky a Arabského polostrova.
Nepriaznivo typizačne pôsobí región Ostrovnej Afriky, ktorý zahŕňa všetky ostrovné
štáty a závislé územia pozdĺž afrického pobrežia.
40
41. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
2.4 ŠIROKO CHÁPANÁ KULTÚRA A KOMPLEXNÉ ČLENENIA
R. J. Russell – F. B. Kniffen v publikácii Culture Worlds z roku 1951 (J. P. Cole 1965)
rozdelili svet na kultúrne ríše: Polárnu, Európsku, Suchú (prevažne moslimský svet),
Africkú, Orientálnu (v zmysle monzúnovej Ázie), Pacifickú a Americkú.
Ako príklad uvádza členenie na hlavné kultúrne regióny z roku 1968 J. O. M. Broeka a
J. E. Webba, ktorí rozdelili svet na štyri hlavné kultúrne oblasti, alebo ríše – major
culture realms: 1) Západnú, 2) Prevažne islamskú, 3) Indickú, a 4) Východoázijskú a
dve menšie (vedľajšie – minor culture realms) oblasti
5) Juhovýchodná Ázia a 6) Mezoafrika. Západná oblasť sa v podstate zhoduje s veľmi
širokým vymedzením západného civilizačného okruhu, ktorý je ďalej rozčlenený na
deväť subregiónov pomenovaných podľa geografickej polohy v rámci kontinentu
s výnimkou Ruského (pozri mapa 16). Týmto zároveň poopravujeme čiastočne
chybnú interpretáciu tohto členenia, ktoré uvádzajú Bašovský – Lauko (1990).
Zvláštne je však zaradenie Fínska k stredoeurópskemu subregiónu, ktoré tam čo do
kultúry ani geografickej polohy vôbec nepatrí. Spencer (1965) na báze vlastných
komplexných kultúrnych kritérií vymedzil 12 kultúrnych svetov (mapa 17).
V druhej správe Rímskeho klubu M. Mesarovic – E. Pestel rozdelili svet podľa
tradície, hospodárskeho rozvoja a kultúry na systém navzájom odlišných regiónov
(Domański 1983): 1) Severná Amerika, 2) Západná Európa, 3) Japonsko, 4) Austrália,
Južná Afrika a ostatné rozvinuté štáty (?), 5) Východná Európa so ZSSR, 6) Latinská
Amerika, 7) Severná Afrika a Stredný východ, 8) Tropická Afrika, 9) Južná
a Juhovýchodná Ázia, 10) Čínska ľudová republika. Štvrtý región tu vystupuje ako
typizácia, čo z pohľadu individuálnej regionalizácie, samozrejme, nie je správne.
K. Ivanička (1983) uvádza tieto kultúrne svetové systémy, makroregióny:
1) Sovietsky, 2) Angloamerický, 3) Latinskoamerický, 4) Islamsko-arabský, 5) Indický,
6) Východoázijský, 7) Juhovýchodoázijský, 8) Mezoafrický, 9) Juhoafrický a
41
42. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
10) Austrálskonovozélandský. Pri členení použil syntézu viacerých analytických
kritérií ako spôsob využívania prirodzeného prostredia, typ a úroveň technológie,
spoločenská organizácia, jazyk, vplyvy náboženstva, kultúrne vplyvy a pod. (s. 393).
J. E. Benhart – C. R. Scull (1985) chápu kultúru taktiež veľmi široko. Kultúrnu, najmä
religióznu nejednoznačnosť v oblasti Sahelu vyriešili zaradením tejto časti sveta ako
prechodnej oblasti vymedzenej administratívnymi hranicami štátov (od Mauretánie
po Somálsko vrátane Sudánu (mapa 18).
Desať kultúrno-geografických regiónov vyčlenili J. L. Swanson – R. G. Boehm (1989),
kritériami boli: prírodné prostredie (fyzickogeografická zložka), história, jazyková a
religiózna štruktúra, politické zriadenie, sociálne štruktúry (nešpecifikované),
inštitúcie a na poslednom mieste aj ekonomika (členenie – pozri mapa 19).
Za otca kultúrnych oblastí sveta, resp. Kulturerdteile v nemeckej geografii sa
považuje A. Kolb. Na základe jeho členenia z roku 1962 J. Newig (2004) vytvoril
modifikované a pre súčasný svet platné kultúrne oblasti, o čom svedčí aj zaradenie
postsovietskych štátov strednej Ázie k Orientu (mapa 20, o nevhodnosti pojmu
Orient pozri kapitolu 1). Podobne rozpracovala kultúrne oblasti Ch. Reinke (2004)
pod pracovným označením vydavateľstva Klett – Perthes, ktorá ich definuje ako „pod
kultúrnou oblasťou sa rozumiem územie subkontinentálnych rozmerov s jednotným
pôvodom kultúry (Kolb 1962 podľa Reinke 2004). Ovplyvnený Newigom, A.
Hofmayer rozlišuje 11 kultúrnych oblastí sveta (mapa 21).
Komplexné kultúrno-geografické regióny sveta v gymnaziálnej Geografii 2 (Mládek et
al. 1997) predstavujú rozsiahlejšie územia, na ktorých sa prejavuje určitá jednota
(zjednotenie) všetkých priestorových prvkov tak prírodného, ako aj humánneho
charakteru. Kultúra sa chápe veľmi široko a zahŕňa všetko, čo človek svojimi
intelektuálnymi schopnosťami vytvoril z prírody a čím ju zároveň ovplyvnil. Regióny
vznikli syntézou viacerých prvkov:
spoločný vývoj kultúry (jazyk, náboženstvo, tradície),
osobitosti spojenia prírodných a humánnych krajinných prvkov,
42
43. Filip Polonský (2005): Makroregionalizácia sveta
historické súvislosti vo vývoji ekonomického a sociálneho systému,
súčasná politická a ekonomická pozícia vo svete,
význam ako partnera obchodu (výmeny).
Regióny majú však nejasné hranice a viacero prechodných zón. Veľmi podobnú a
nejednoznačnú regionalizáciu na báze podobných kritérií vypracoval I. Bičík (2001).
Špecifické sú Kultúrno-geografické regióny uvedené v Školskom zemepisnom
atlase VKÚ (2004), kde Sudán je rozdelený medzi dva regióny (Severná a Subsaharská
Afrika).
M. Bradshaw vo svojej A World Regional Geography vyčlenil deväť hlavných
svetových regiónov, „najmä na kultúrnej báze“. Z ostatných kritérií uvádza
ekonomické, politické a fyzické (v zmysle fyzickej geografie), a to práve v tomto
poradí, bližšie ich bohužiaľ nešpecifikuje. V prvom vydaní (1997) štáty strednej
Európy zaradil do regiónu Východná Európa, Balkán a bývalý ZSSR, čím vysoko
podhodnotil väzby a integračné snahy medzi týmito krajinami a štátmi Západnej
Európy (mapa 22), čo upravil v nasledujúcom vydaní (2002), k čomu pravdepodobne
prispeli vstupné rozhovory týchto štátov s EÚ. (Makro)región Bývalý ZSSR nahradilo
SNŠ (bez Moldavska), ostatné štáty tvoria Európu. Do Východnej Ázie zahrnul aj štáty
juhovýchodnej Ázie, čím vytvoril kultúrne, nábožensky, politicky a ekonomicky
značne heterogénnu oblasť s veľkou koncentráciou svetovej populácie. Do Oceánie
ráta aj Austráliu s Antarktídou, keďže oblasť sa vyznačuje nízkym osídlením (pozri
mapa 23). V jeho najnovšej publikácii Contemporary World Regional Geography:
Global Connections, Local Voices (2004) však uvádza pozmenené členenie, kde
juhovýchodnú Áziu nelogicky (pravdepodobne pre rozlohu a ostrovný charakter)
odlúčil od Východnej Ázie a včlenil do regiónu Juhovýchodná Ázia a Južný Pacifik
(spolu s Austráliou, Oceániou a Antarktídou) a región SNŠ zmenil názov na Rusko
a susediace krajiny (pre začlenenie Moldavska do Európy je to správnejšie, pozri
mapa 24).
Najprepracovanejšiu a najkomplexnejšiu regionálno-geografickú prácu vytvorila
dvojica H. J. de Blij - P. O. Muller (1988) vypracovaním vlastnej koncepcie na báze
„kultúrno-geografických javov s použitím hlavne ekonomických, urbánnych,
politických, fyzickogeografických a historicko-geografických kritérií“. Podľa autorov
43