Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI
PRÁVNICKÁ FAKULTA
POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968
A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIALIZMUS"
- PRÁVNE ASPEKTY
Diplomová práca
89593ee9-bcd0-43cd-940f-b33b9b68a22a
Študijný program: Právo
Študijný odbor: 3.4.1. Právo
Pracovisko: Katedra teórie a dejín štátu a práva
Oddelenie dejín štátu a práva
Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD.
Banská Bystrica, 2013 Bc. Martin Kováč

Poďakovanie
Srdečne ďakujem svojim rodičom za podporu pri štúdiu a svojmu vedúcemu
diplomovej práce za odbornú kontrolu tejto práce.
2

Abstrakt
KOVÁČ, Martin: Politické zmeny v ČSSR v roku 1968 a tzv. "demokratický
socializmus" – právne aspekty (Diplomová práca). Univerzita Mateja Bela v Banskej
Bystrici. Právnická fakulta. Katedra teórie a dejín štátu a práva/ oddelenie dejín štátu a
práva. Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie:
magister („Mgr“.). Banská Bystrica, 2013, Rozsah práce: 70 strán
Práca analyzuje pripravované a uskutočnené politické zmeny v Československej
socialistickej republike v roku 1968. Cieľom práce je objasniť legálnosť a legitimitu
politických zmien v ČSSR a analyzovať právne aspekty demokratického socializmu.
Hlavnou metódou práce je sociologicko-právna analýza stavu československej spoločnosti
v 60. rokoch 20. storočia, politologicko-právna analýza politických reforiem v ČSSR v
roku 1968 a demokratického socializmu a dedukcia medzinárodného práva a trestného
práva vtedajšej ČSSR pri konkretizácii na legálnosť vojenskej okupácie päticou štátov
vojsk Varšavskej zmluvy. Spoločenský prínos práce spočíva v analýze
medzinárodnoprávnej a trestnoprávnej zodpovednosti vojenskej intervencie v ČSSR v roku
1968 vojskami štátov Paktu Varšavskej zmluvy a signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk
Varšavskej zmluvy do Československa.
Kľúčové slová: Pražská jar. August 1968. Alexander Dubček. Moskovský protokol.
Demokratický socializmus.
3

Abstract
KOVAC, Martin: The political changes in Czechoslovakia in 1968 and called.
"democratic socialism" - legal aspects (Work of diploma). Matej Bel University in Banska
Bystrica. Faculty of Law. Institute of Theory and History of State and Law / Department of
the History of State and Law. Thesis Supervisor: Mgr. Skaloš Martin, PhD. Qualification
level: Master ("Mgr."). Banská Bystrica, 2013, Scope of work: 70 pages
Work analyzes prepared and made policy changes in the Czechoslovak Socialist
Republic in 1968. The aim of this work is to clarify the legality and legitimacy of the
political changes in Czechoslovakia and analyze legal aspects of democratic socialism. The
main method of work is socio-legal analysis of the Czechoslovak society in the 60th the
20th century, political-legal analysis of policy reforms in Czechoslovakia in 1968 and
democratic socialism and interpretation of international law and criminal law in the former
Czechoslovakia realizing the legality of the military occupation cap Warsaw Pact countries.
Social benefits of the work lies in the analysis of international legal and criminal liability
for military intervention in Czechoslovakia in 1968, the armies of the Warsaw Pact states
and signatories to the agreement called. invitation letter Warsaw Pact troops into
Czechoslovakia.
Keywords: Prague Spring. August 1968. Alexander Dubcek. Moscow Protocol.
Democratic socialism.
4

Predhovor
21. august 1968 – tento dátum sa čiernymi písmenami zapísal do dejín českého a
slovenského národa, keď jedna zo superveľmocí vtedajšieho sveta, dvesto tridsaťmiliónový
Sovietsky zväz so svojimi štyrmi satelitmi, sa rozhodol vojakmi udupať a tankmi pochovať
prichádzajúci závan ľudskej a občianskej slobody v podobe synkrézy sociálnej
spravodlivosti, občianskej rovnosti a pluralitnej demokracie v reformujúcom sa
Československu. Vtedajší vládcovia komunistického sveta si mysleli, že idey o novom
lepšom svete, sa dajú potlačiť hrubou silou, silou armád piatich štátov, ale mýlili sa, túžbu
po slobode a spravodlivosti nedokázali potlačiť ani silou tankov a samopalov ani cenzúrou
a propagandou, stále zostávala v mysliach ľudí ako nenaplnený ideál, ktorý čakal na svoj
správny čas, aby sa z ľudských myslí mohol pretaviť na skutočnú realitu. V roku 1968 sa
síce tento ideál naplniť ešte nepodarilo a na chvíľu sa zdalo, že odporcovia slobody
zvíťazili a sloboda bude raz a navždy udupaná do zeme, napokon však vyklíčila znova po
dvoch desaťročiach a zvíťazila.
Pražská jar, ktorá sa začala 5. januárom 1968 – zvolením Alexandra Dubčeka za
generálneho tajomníka ÚV KSČ a skončila vojenským vpádom armád piatich štátov
Varšavskej zmluvy, umožnila na chvíľu nadýchnuť sa slobody, myslieť, hovoriť, písať a
tvoriť slobodne bez strachu z politickej perzekúcie a väznenia za prejav pre štátnu moc
nepohodlného názoru. Obdobie Pražskej jari svetu na malú chvíľu ukázalo, že môže byť aj
iný socializmus, nie v podobe sovietskych gulagov, politických popráv a strachu o vlastný
život, ale v podobe socializmu s ľudskou tvárou, socializmu založenom na úcte k
ľudskému životu, kde spoločenská iniciatíva nie je potlačovaná, ale je vítaná a oceňovaná,
kde človek je ohodnotený nie podľa svojho straníckeho „zafarbenia“, ale podľa vedomostí
a schopností, kde spoločenská spravodlivosť nie je len púhy pojem, ale ozajstná realita.
Sovietska zima, ktorá prišla po Pražskej jari, síce na dve normalizačné desaťročia
umlčala volanie po slobode a spravodlivosti, o to však výraznejšie a silnejšie sa túžba po
lepšom spravodlivejšom svete ozvala v ďalšom míľniku histórie slovenského a českého
národa a to v podobe Nežnej revolúcie v novembri v roku 1989.
5

Obsah
Zoznam skratiek a značiek..................................................................................................8
Úvod.......................................................................................................................................9
1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968............................................................12
1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia.......................................12
1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného...............................13
1.3 Absencia občianskych a politických práv...........................................................14
1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými................16
1.5 Absencia náboženskej slobody...........................................................................17
1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa.................................20
1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne..........................................24
1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari...........................................................26
2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968..............................................31
2.1 Zrušenie cenzúry.................................................................................................31
2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii........................................................32
2.2.1 Obnova sociálnej demokracie..............................................................32
2.2.2 Vznik K 231 – Združenia bývalých politických väzňov......................37
2.2.3 Vznik Klubu angažovaných nestraníkov.............................................46
2.3 Akčný program Komunistickej strany Československa v roku 1968.................54
3 Vojenská intervencia v ČSSR v auguste 1968 armádami Varšavskej
zmluvy .................................................................................................................................61
3.1 Príčiny a dôsledky vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami
Varšavskej zmluvy................................................................................................................62
3.2 Právna analýza vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami
Varšavskej zmluvy................................................................................................................65
3.3 Právna analýza Moskovského protokolu............................................................67
6

4 Právne aspekty demokratického socializmu.................................................................71
4.1 Demokratický socializmus a ortodoxný komunizmus........................................71
4.2 Občianske a politické práva................................................................................73
4.3 Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.............................................................74
Záver....................................................................................................................................76
Zoznam bibliografických odkazov....................................................................................79
7

Zoznam skratiek a značiek
BĽR – Bulharská ľudová republika
ČNR – Česká národná rada
ČSR – Česká socialistická republika
ČSR – Československá republika
ČSSD – Československá sociálna demokracia
ČSSR – Československá socialistická republika
DKO – Dielo koncilovej obrody
K 231 – Klub 231 – Združenie bývalých politických väzňov
KAN – Klub angažovaných nestraníkov
KSČ – Komunistická strana Československa
KSS – Komunistická strana Slovenska
KV KSS – Krajský výbor Komunistickej strany Slovenska
MĽR – Maďarská ľudová republika
NDR – Nemecká demokratická republika
NSR – Nemecká spolková republika
OSN – Organizácia spojených národov
OV KSS – Oblastný výbor Komunistickej strany Slovenska
PĽR – Poľská ľudová republika
SNR – Slovenská národná rada
SNP – Slovenské národné povstanie
SSR – Slovenská socialistická republika
ÚV KS – Ústredný výbor Komunistickej strany
ÚV KSČ – Ústredný výbor Komunistickej strany Československa
ÚV KSS – Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska
ÚV KSSZ – Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
ÚV NF – Ústredný výbor Národného frontu
Zb. – Zbierka zákonov Československej socialistickej republiky
YMCA – Young Men´s Christian Association (Kresťanské združenie mladých ľudí)
YWCA – Young Women's Christian Association (Kresťanské združenie mladých žien)
ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík
8

Úvod
Cieľom tejto práce je sociologicko-právne analyzovať príčiny spoločenského
pohybu a politických zmien v roku 1968, uskutočniť politologicko-právnu analýzu
politických a spoločenských zmien, rozobrať podstatu demokratického socializmu a
porovnať ho s ideológiou ortodoxného komunizmu a analyzovať legitimitu a legálnosť
vojenskej intervencie armád piatich štátov Varšavskej zmluvy v Československu.
Práca využíva viaceré logické metódy, ako je analytická metóda pri rozoberaní
stavu československej spoločnosti v 60. rokoch 20. storočia, pri rozoberaní podstaty či už
uskutočnených alebo len pripravovaných politických zmien vo vtedajšom Československu,
práca analyzuje politicky, spoločensky a historicky významný Akčný program KSČ,
prijatým ÚV KSČ v 5. apríla 1968, ktorý mal reformistický nádych a vychádzal z ideí
demokratického socializmu. Práca využíva analytickú metódu aj pri rozoberaní príčin a
dôsledkov vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky.
Deduktívna metóda sa uplatňuje pri medzinárodnom práve s ohľadom na konkretizáciu
zodpovednosti Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky,
Maďarskej ľudovej republiky, Bulharskej ľudovej republiky a Nemeckej demokratickej
republiky za vojenskú inváziu a následnú okupáciu vtedajšieho Československa. Ďalej
využíva aj dedukciu právneho poriadku ČSSR pri konkretizácií trestnoprávnej
zodpovednosti signatárov pozývacieho listu armád piatich krajín Varšavskej zmluvy do
Československa, ktorý mal za úlohu legitimizovať vpád spojeneckých vojsk do ČSSR.
Komparatívna metóda je použitá pri porovnaní ideológií demokratického socializmu s
ortodoxným komunizmom. Analytická metóda sa využíva aj pri rozoberaní obsahu ideí
demokratického socializmu.
Literatúra v slovenskom a v českom jazyku na tému Pražská jar, politické zmeny v
Československej socialistickej republike v roku 1968 a vojenská okupácia Československa
armádami piatich krajín Varšavskej zmluvy je pomerne bohatá a dostačujúca na
spracovanie kvalifikačnej práce. Rovnako sú pomerne dostačujúce informácie o Pražskej
jari a spoločenskom pohybe v roku 1968 v Československu aj na internetovej sieti.
Ponovembrová literatúra na rozdiel od tej z normalizačných rokov zväčša zhodne
odsudzuje vojenskú intervenciu vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v ČSSR.
Práca sa člení na štyri hlavné kapitoly, z ktorých každá má niekoľko podkapitol.
9

Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968 rozoberá prvá kapitola, ktorá sa
člení na sedem čiastkových podkapitol, ktoré rozoberajú hlavné dôvody spoločenského
pohybu v roku 1968, medzi ktoré možno doznievajúci politický odmäk vo východnom
bloku spôsobený ešte Chruščovovou érou, spoločenskú neobľúbenosť vtedajšieho
československého prezidenta Antonína Novotného, ktorý bol nútený abdikovať z funkcie
prezidenta ČSSR, absencia občianskych a politických práv, spoločenský nátlak na
rehabilitáciu obetí politických procesov, volanie po náboženskej slobode, nevyhovujúce
asymetrické usporiadanie Československa, snaha o zrovnoprávnenie slovenského národa s
českým a s tým spojená snaha o federalizáciu Československa, krach tretej päťročnice,
stagnovanie životnej úrovne a čoraz väčšie zaostávanie ČSSR za kapitalistickými
krajinami najmä Rakúskom.
Právnej analýze politických zmien v ČSSR v roku 1968 sa venuje druhá kapitola,
ktorá sa člení na tri podkapitoly. Základnou podmienkou a možno jedinou hlavnou
zmenou, ktorú priniesla Pražská jar, bolo zrušenie cenzúry, ktorej sa venuje prvá
podkapitola. Absencia cenzúry umožnila aktivizáciu umŕtvenej občianskej spoločnosti a
vznik alebo obnovu troch hlavných spoločenských organizácii Pražskej jari – Sociálnej
demokracie, K 231 – združenia bývalých politických väzňov a Klubu angažovaných
nestraníkov, ktoré rozoberá druhá podkapitola. Zrejme najvýznamnejší dokument
obrodného procesu bol Akčný program KSČ z 5. apríla 1968, ktorý analyzuje tretia
podkapitola.
Vojenskej intervencii armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 v ČSSR sa venuje
tretia kapitola, ktorá sa skladá z dvoch podkapitol. Prvá podkapitola rozoberá príčiny a
dôvody vojenskej agresie voči Československu a druhá podkapitola rozoberá
medzinárodnú zodpovednosť intervenujúcich štátov v spojeneckej krajine, analyzuje
trestnoprávnu zodpovednosť signatárov pozývacieho listu cudzích vojsk do vlastnej krajiny
a venuje sa aj okolnostiam vzniku a podpisu Moskovského protokolu, ktorý formálne
ukončil Pražskú jar a znamenal začiatok normalizácie.
Štvrtá kapitola má názov Právne aspekty demokratického socializmu. Je tvorená
tromi podkapitolami. Prvá podkapitola porovnáva demokratický socializmus s ortodoxným
komunizmom, rozdielne a spoločné znaky týchto dvoch ideológií a ich histórie. Ďalšie dve
podkapitoly rozoberajú občianske a politické práva, hospodárske, sociálne a kultúrne práva
a ich vzťah k ideológií demokratického socializmu.
10

Práca je vedomostným obohatením pre každého, kto sa hlbšie zaujíma nielen o
historický pohľad ale aj o právnu stránku dejinných udalostí v Československu v roku
1968, ktorý bol nepochybne búrlivý nielen vo vtedajšej ČSSR ale aj vo svete.
11

1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968
Politické zmeny v Československej socialistickej republike, ktoré by sa dali
symbolicky ohraničiť 5. januárom 1968, kedy bol zvolený za generálneho tajomníka
Komunistickej strany Československa Alexander Dubček a 21. augustom 1968, v deň, keď
obsadila Československo pätica armád „spriatelených“ krajín – Zväz sovietskych
socialistických republík, Maďarská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Poľská
ľudová republika a Nemecká demokratická republika, sa zapísali do svetovej histórie ako
Pražská jar.
Avšak príčiny politických zmien v Československu v roku 1968 mali hlbší základ a
v podstate siahajú až februárovému prevratu v roku 1948 vo vtedajšej Československej
republike. Faktory spoločenských zmien, ktoré sa odohrali v ČSSR v roku 1968, možno v
podstate rozdeliť na politické, sociálne a ekonomické.
1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia
Sociálna štruktúra Československa v druhej polovici šesťdesiatych rokov
spoludeterminovala ďalší spoločenský pohyb, ona sama však bola tiež výsledkom
historického vývoja, počas ktorého na jej utváranie pôsobili isté determinačné faktory,
ktoré je nevyhnutné na začiatku aspoň stručne pripomenúť, pretože dávajú vyniknúť
historickým súvislostiam skúmanej sociálnej situácie s epochou medzinárodného i
vnútorného vývoja, ktorá ju zrodila.1
Z medzinárodne politických faktorov ovplyvňovali sociálny vývoj Československa
stále ešte výsledky druhej svetovej vojny a oslobodenia; veľký význam svojimi stále
živými dôsledkami malo obdobie studenej vojny a tvrdého a priameho podriadenia
vnútorného vývoja krajiny sovietskej stalinistickej koncepcii, ktoré začalo koncom
štyridsiatych rokov; s doznievajúcou, avšak stále inšpirujúcou silou pôsobili určité
protistalinistické tendencie a zmierňujúce vplyvy Chruščovovej éry v Sovietskom zväze;
neodbytne sa hlásili tlaky pomerne nedávno nastoleného sovietskeho stagnačného
Brežnevovho režimu. Medzinárodnými vplyvmi prichádzajúcimi z celého ostatného sveta
1 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha :
Univerzita Karlova, 1992. s. 8
12

sa ako determinačné faktory v zásade presadzovali len potiaľ, pokiaľ to jednoznačné
začlenenie do sovietskeho bloku umožňovalo.2
To však neznamená, že by vplyvy vývoja mimo sovietsky blok boli pre sociálnu
situáciu v Československu bezvýznamné. Už sama roztržka medzi Sovietskym zväzom a
Čínou (vrátane výraznej kritiky stalinizmu, ktorá z Číny zaznela v druhej polovici
päťdesiatych rokov) podrobila kritickej skepse do tej doby neotrasiteľný mýtus o všemoci
sovietskeho bloku. Pohyb v treťom svete po zrútení koloniálnej sústavy vtedy ešte zdanlivo
nahrával skôr koncepcii ďalšieho násilného prerozdeľovania sveta, ktorá bola zabudovaná
v základoch sovietskej i československej medzinárodnej politiky, koncepciu medzitým
však oslabenú uvoľnením medzinárodného napätia v období po Karibskej kríze. Avšak to
rozhodujúce pre ďalší vývoj sveta sa dialo vo vyspelých kapitalistických krajinách Európy,
Severnej Ameriky i Ďalekého Východu (Japonsko). Už v priebehu šesťdesiatych rokov sa
vyjasnilo, že tieto krajiny napriek povojnovým ťažkostiam a stratám spojeným so zrútením
koloniálneho systému dokázali dovŕšiť fázu industriálneho vývoja, začatú na prelome
osemnásteho a devätnásteho storočia a prejsť do kultúrno-civilizačného štádia ako
moderné, vyspelé industriálne spoločnosti relatívneho blahobytu (masovej spotreby), ktoré
pozoruhodne - nie bez vplyvov sociálneho reformizmu - zmiernili sociálne konflikty a
rozvinuli demokratické formy života. Na historicky blízkom obzore sa vynorili obrysy
postindustriálnej kultúry a civilizácie s ďalšími obrovskými možnosťami rozvoja
spoločnosti a človeka. To všetko znamenalo veľkú výzvu pre krajiny sovietskeho bloku, ak
chceli adaptovať svoje sociálne systémy na novú vlnu kultúrnych zmien.3
1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného
„Prezidentovi ČSSR a prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej
strany Československa Antonínovi Novotnému sa podarilo proti sebe postaviť doslova
všetkých a to nie iba v Československu. „Skalní“ komunisti mu vyčítali prílišnú
ústupčivosť „pravičiarom“ v Komunistickej strane Československa. Reformné krídlo v
komunistickej strane mu zasa vyčítalo neochotu či neschopnosť realizovať nevyhnutné
politické a ekonomické reformy. Slováci mu vyčítali veľkočeský šovinizmus, ktorý
3 tamtiež, s. 9-10
13

dokonca presahoval hranice čechoslovakizmu u väčšiny Čechov.“4
„"Novotný inklinoval k českému nacionalizmu. Mal podobnú predstavu ako
Chruščov, že postupne vznikne niečo ako jednotný sovietsky národ. U nás mal vzniknúť
jednotný československý národ. Preto postupoval voči Slovákom a Slovensku tak tvrdo.
Akúkoľvek opozíciu voči sebe pokladal za slovenský buržoázny nacionalizmus, aj keď ten
bol v tej dobe spoločnosťou už odmietnutý. Dával to najavo aj nevhodným a trápnym
spôsobom ako napríklad v Martine v roku 1967. Vtedy sa vyjadroval urážlivo na adresu
Matice Slovenskej a neprijal ani dary," tvrdí historik Pešek.“5
„Novotný si pohneval aj
Moskvu, keď odmietol návrh, aby Zväz sovietskych socialistických republík mohol
rozmiestniť vojská na hranici ČSSR s Nemeckou spolkovou republikou.“6
Problémom nakoniec nebolo to, či treba Novotného odvolať z funkcie prvého
tajomníka ÚV KSČ, ale kto ho má nahradiť. Nakoniec sa všetkým frakciám zdalo, že
Alexander Dubček, ktorý bol vtedy prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej
strany Slovenska, im nebude prekážať v realizácií ich politiky. Novotný zostal prezidentom
republiky. Najprv sa zdalo, že k ničomu podstatnejšiemu neprišlo. Lenže na prelome
februára a marca sa objavili správy, že Novotný chystá pomocou armády prevrat. Je
pikantné, že jeden z potenciálnych organizátorov prevratu, ušiel do Spojených štátov
amerických, kde požiadal o politický azyl. Vtedy začínali vstupovať do politiky masy.
Demonštrácie Novotného donútili, aby koncom marca 1968 abdikoval.7
1.3 Absencia občianskych a politických práv
V období od februárového prevratu – 25. februára 1948 až do začiatku Pražskej jari
– 5. januára 1968 boli v platnosti tri ústavy, ktoré v rozličnej miere deklarovali občianske a
politické práva a slobody.
Ústavná listina Československej republiky 121/1920 Zb. uvádzala občianske a
politické práva a slobody v piatej hlave označenou ako Práva a slobody rovnako i
občianske povinnosti. Boli v nej zahrnuté nasledujúce práva a slobody: rovnosť pred
zákonom, právo na život, osobná a majetková sloboda, domová sloboda, sloboda tlače,
združovacie a zhromaždovacie právo, petičné právo, listové tajomstvo, slobodu učenia,
4 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14
5 http://aktualne.atlas.sk/prezident-novotny-spojil-dubceka-s-bilakom/slovensko/politika/, [cit. 2012-12-6]
6 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14
7 tamtiež, s. 14
14

slobodu svedomia a vyznania, ochrana manželstva, rodiny a materstva.8
Keďže obnovená
Československá republika právne nadväzovala na medzivojnovú predmníchovskú
republiku, prevzala aj jej právny poriadok s ňou aj najvyšší zákon - Ústavnú listinu
Československej republiky, ktorá bola v platnosti až do roku 1948, keď ju nahradila Ústava
9. mája.
Ústava 9. mája 150/1948 Zb. deklarovala podobné práva a slobody ako Ústavná
listina ČSR s tým, že boli precíznejšie formulované. Boli to nasledovné práva a slobody:
rovnosť pred zákonom, osobná sloboda, domová sloboda, listové tajomstvo a tajomstvo
dopravovaných správ, sloboda pobytu, majetková sloboda, sloboda vyznania a svedomia,
sloboda prejavu, petičné právo.9
Ústava 9. mája bola v platnosti od 9. mája 1948 – tretieho
výročia obnovenia republiky do 11. júla 1960, keď ju nahradila Ústava Československej
socialistickej republiky.
Ústava ČSSR 100/1960 Zb. v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou
pomerne nejasno deklarovala občianske a politické práva a slobody, keďže tie boli
obsiahnuté len v tele textu ústavy a nie aj v názvoch článkov ústavy. Podľa tejto ústavy
mali všetci občania rovnaké práva a povinnosti. Deklarovala rovnoprávnosť všetkých
občanov, slobodu prejavu, slova a tlače, zhromažďovaciu slobodu, slobodu pouličných
sprievodov a manifestácií, nedotknuteľnosť osoby, nedotknuteľnosť obydlia, listového
tajomstva a tajomstva dopravovaných správ, slobodu pobytu, slobodu vyznania, právo na
politický azyl. Petičné právo bolo v ústave deklarované nepriamo ako právo občanov a
organizácií obracať sa k zastupiteľským zborom a k ostatným štátnym orgánom s návrhmi,
podnetmi a sťažnosťami.10
Ústava ČSSR z roku 1960 bola v platnosti počas celého
obdobia Pražskej jari.
10. decembra 1948 III. Valné zhromaždenie OSN prijalo právne záväzný dokument
Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vo forme rezolúcie č. 217/III, ktorý síce nebol
sankcionovateľný, ale mal veľkú morálnu váhu.11
Tento dokument platil aj pre
Československo ako členský štát OSN. Má 30 článkov, ktoré zahrňujú občianske, politické,
ekonomické, sociálne a kultúrne práva.12
Tieto občianske práva a slobody zakotvené v československom právnom poriadku
8 http://www.ssag.sk/SSAG%20study/NOS/ustava20.pdf, [cit. 2013-2-9]
9 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1948.html, [cit. 2013-2-9]
10 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html, [cit. 2013-2-9]
11 http://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf, [cit. 2013-2-10]
12 http://www.amnesty.sk/vseobecna-deklaracia-ludskych-prav/, [cit. 2013-2-10]
15

boli len fiktívnymi právami a slobodami a v skutočnosti o právach a slobodách občanov
Československa rozhodovala štátno-byrokratická elita Československa napojená na
sovietske mocenské centrum, ktorá neváhala odopierať svojim občanom aj tie
najzákladnejšie práva vrátane práva na život v snahe udržať a upevniť komunistický
monopol moci.
Politické procesy, ktoré prebiehali v Československu so skutočnými alebo len
domnelými nepriateľmi komunistického režimu v prvých rokoch od februárového prevratu
v roku 1948 ale aj v neskoršom období, boli od počiatku nezákonné, keďže boli v rozpore s
ústavou a medzinárodnými záväzkami Československa a obete týchto politických procesov
sa v roku 1968 oprávnene domáhali nápravy krívd na nich spáchaných.
1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými
„Bývalí ľudia“ či „nepriateľské osoby“, tak komunistický režim v päťdesiatich a
šesťdesiatych rokoch nazývali svoje aktívnych i domnelých odporcov. Medzi ne patrili i tí
československí občania, ktorí boli po štátnom prevrate v roku 1948 odsúdení podľa zákona
č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky, podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovo
demokratickej republiky, podľa trestného zákona č. 86/1950 Zb. a podľa nového trestného
zákona 140/1961 Zb. Mlyny tzv. triednej justície prešlo podľa dobových údajov
ministerstva spravodlivosti do roku 1968 asi 128 tisíc politických väzňov, súdených práve
podľa týchto štyroch zákonov.13
Zasadanie predsedníctva ÚV KSČ prebehlo 9. septembra 1948. Na rokovaniach
bolo rozhodnuté o nastolení ostrého kurzu proti reakcii. To zahrňovalo vybudovanie
táborov nútených prác a pozatýkanie nepohodlných občanov.14
Začiatkom 50. rokov bolo vybudovaných 422 pracovných táborov a väzníc. V
týchto zariadeniach bolo v apríli 1950 uväznených len v českých krajinách 6 788 osôb z
politických dôvodov. V máji toho roku to bolo už 11 026 osôb.15
Aby mohli byť splnené úlohy vyplývajúce ze septembrového zasadania ÚV KSČ,
muselo byť vyhľadávanie nepriateľov urýchlené. Veď podľa plánu ministerstva
13 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha:
Prostor, 2009. s. 209
14 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9]
15 tamtiež, [cit. 2013-2-9]
16

spravodlivosti malo len v dobe od 20.5. do 15.6. 1949 prebehnúť 110 procesov s 1400
osobami.16
Na konci roka 1948 vedenie československých komunistov vznieslo vážne
obvinenia voči popredným funkcionárom ÚV KSS, najmä Vladimírovi Clementisovi, ktorý
bol v tom čase ministrom zahraničných vecí, Gustávovi Husákovi a Ladislavovi
Novomeskému, ktorým pripisovali za vinu, že mali nemarxistický prístup k riešeniu
slovenskej nacionálnej otázky, neboli ochotní podriaďovať sa jednotnému vedeniu strany a
podobne. Zasadnutie ÚV KSS toto stanovisko prijalo a na IX. zjazde KSS, konanom v
Bratislave 24. až 25. mája 1950, pridalo k buržoáznym nacionalistom aj Karola Šmidkeho.
Husák bol odvolaný z funkcie predsedu Zboru povereníkov. Clementisa odsúdili na smrť a
popravili, Husák a Novomeský dostali dlhoročné väzenie.17
V rokoch 1950 až 1952 sa na Slovensku rozpútalo priam peklo komunistického
útlaku. Komunistický režim aj v ČSR odhalil svoju zločineckú tvár, akú mal v Rusku od
samého začiatku. Zatváral, súdil a popravoval svojich nepriateľov i prívržencov. Od konca
októbra do konca roku 1952 v celom štáte vyniesli 233 rozsudkov smrti, z ktorých 178
vykonali. Koľko ľudí ubili na smrť bez súdu, to zatiaľ nevieme a je otázne, či to niekedy
vôbec budeme vedieť.18
Začiatkom 60. rokov 20. storočia nastáva v Československu obrat, čo sa týka
politického prenasledovania. Počet politických procesov prudko klesá a stúpa počet
amnestovaných. Bývalí politicky väzni sa nechceli zmieriť s realitou a volali po obnovení
ich procesov a po občianskej a súdnej rehabilitácii. Vzhľadom na to, že sa jednalo o veľkú
skupinu občanov, ktorí zdieľali spoločný osud, predstavovali politickú silu samú o sebe.
1.5 Absencia náboženskej slobody
Komunistický režim, ktorý presadzoval politiku ateizácie spoločnosti, videl v
cirkvách a náboženských spoločnostiach svojho prirodzeného nepriateľa. Dominantné
postavenie v Československu mala Československá katolícka cirkev, preto prvomrade
svoje úsilie o ateizáciu spoločnosti komunisti zamerali proti tejto najväčšej cirkvi.
Prvou väčšou aktivitou namierenou proti Katolíckej cirkvi bola štátom riadená
16 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9]
17 ŠPIESZ, A. 2002. Ilustrované dejiny Slovenska: Na ceste k sebauvedomeniu. 2. vyd. Bratislava: Perfekt,
2002. s. 252
18 tamtiež, s. 252
17

Katolícka akcia v roku 1949, ktorej cieľom bolo vytvoriť národnú cirkev podriadenú
vládnucemu režimu a nezávislú od biskupov a Vatikánu.
V roku 1950 sa komunistický režim rozhodol v rámci Akcie K a Akcie R
zlikvidovať mužské a ženské rehole. Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 internovali
1180 rehoľníkov zo Slovenska do piatich záchytných kláštorov. Svojou brutalitou sa Akcia
K do histórie zapísala pod názvom barbarská noc.19
V noci z 29. na 30. augusta 1950 prebehla Akcia R zameraná na likvidáciu
ženských kláštorov. Rehoľné sestry rozmiestnili do tzv. sústreďovacích táborov, aby
oslabili vplyv reholí na duchovný život v krajine.20
Napokon v júli 1953 boli rehole de iure zrušené, keďže podľa zákona o spolkoch
nemohli vyvíjať svoju činnosť. Komunisti chceli religiózne Slovensko čo najviac
odfiltrovať od duchovných osôb, čo sa im aj čiastočne podarilo. Zastavili prílev nových
rehoľníčok, pričom tie, čo boli v sústreďovacích táboroch, postupne zostarli a dožili v
charitných domovoch.21
Po fiasku Katolíckej akcie v roku 1949 sa rozhodol režim vytvoriť z hŕstky kňazov,
ktorí podporovali Katolícku akciu združenie lojálnych kňazov komunistického režimu pod
názvom Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. A tak na troskách Katolíckej akcie
vzniklo hnutie, ktorého oficiálnou úlohou bolo presadzovanie mieru budovateľským úsilím
vo vtedajšom Československu. Mier bola téma, ktorá bola obsiahnutá rovnako vo
katolíckej vierouke ako aj v marxistickej náuke a navyše v čase bipolárneho rozdelenia
sveta a medzinárodného napätia to bola celkom vďačná téma, na ktorej sa dala budovať
organizácia, ktorej skutočným cieľom bolo podriadiť Katolícku cirkev komunistickému
režimu a odmietanie vernosti pápežovi.22
Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva pôsobilo až do roku 1968, keď bolo
podrobené vnútrocirkevnej kritike a rozpustené a bolo nahradené hnutím Dielo koncilovej
obnovy, ktoré bolo lojálne biskupom a verné pápežovi a dalo si za úlohu napraviť krivdy
napáchaných na cirkvi v posledných dvoch desaťročiach. DKO malo v posolstve prijatom
v apríli 1968 jedenásť široko koncipovaných požiadaviek, ktoré zahrňovali zrušenie
vládnych zmocnencov, novelizácie štátnej cirkevnej legislatívy, naliehali na obnovenie
19 http://www.szcpv.org/10/akciak.html, [cit. 2013-2-11]
20 http://www.sme.sk/c/5525802/pred-60-rokmi-rozprasili-zenske-rehole.html#ixzz2Kaw0Zmip,
[cit. 2013-2-11]
21 tamtiež, [cit. 2013-2-11]
22 http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050102.htm, [cit. 2013-2-11]
18

reholí a Gréckokatolíckej cirkvi, na revíziu činnosti Spolku svätého Vojtecha a Ústrednej
katolíckej charity, na prijímanie seminaristov na bohoslovecké fakulty podľa potrieb
Cirkvi, na rozšírenie obsahu i nákladu Katolíckych novín, na rehabilitáciu perzekvovaných
kňazov a biskupov i na dosadenie nových biskupov.23
Nové vedenie KSČ si uvedomovalo mieru perzekúcie, ktorej boli cirkvi v
predchádzajúcom období vystavené a snažilo sa o zlepšenie vzťahu medzi nimi a štátom.
Prvým krokom bola relatívne liberálna koncepcia cirkevnej politiky, schválená
predsedníctvom ÚV KSČ 21.3.1968; druhým výmena na poste riaditeľa sekretariátu pre
cirkevné veci pri ministerstve kultúry ČSSR, tretím potom zmienka o prirodzenom práve
každého občana na slobodný náboženský život v Akčnom programe KSČ. Aj napriek
všetkým týmto ústretovým krokom však neboli veriaci s podmienkami pre činnosť svojich
cirkví spokojní.24
Prvé rokovanie medzi predstaviteľmi katolíckej cirkvi a vlády sa konalo 16. apríla
1968, pričom najzávažnejším problémom bolo udelenie štátneho súhlasu biskupom, ktorí
dosiaľ nemohli pôsobiť vo svojom úrade (litomeřický Štěpán Trochta, brnenský Karel
Skoupý, českobudejovický Josef Hlouch), Všetci ešte do augusta 1968 obdržali súhlas k
návratu do svojich diecéz. Pozitívneho výsledku však nebolo dosiahnuté u tajne
vysvätených biskupov Karla Otčenáška (Hradec Králové) a Ladislava Hlada.25
No stále sa čakalo na schválenie stanov DKO. Ministerstvo vnútra však prípisom z
18. októbra 1968 organizačné stanovy DKO neschválilo, pričom dôvodilo, že „základná
organizačná štruktúra zamýšľanej organizácie je založená na zásade hierarchickej výstavby
organizácie rímskokatolíckej cirkvi“, čo malo byť v rozpore s demokratickým
centralizmom a jemu zodpovedajúcim volebným systémom. Dikcia prípisu prezrádza, že
bol formulovaný už po osudnom 21. auguste 1968, keď Pražskú jar vystriedala sovietska
zima a demokratizačný proces sa začal zjavne pribrzďovať.26
Z veľkého množstva aktivít evanjelických cirkví je nutné zmieniť aspoň výrazný
hlas Českobratskej cirkvi evanjelickej, v ktorej prehlásení zo 14. marca 1968 zaznela
snaha o aktívnu spoluúčasť na tvorbe cirkevnej politiky štátu. Široký ohlas v spoločnosti si
rovnako získalo úsilie o znovuobnovenie tradičných organizácií evanjelickej mládeže ako
23 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11]
Prostor, 2009. s. 32
25 tamtiež, s. 33
26 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11]
19

boli YMCA a YWCA.27
K oživeniu došlo i v židovských náboženských obciach. Židia v českých krajinách
predovšetkým požadovali, aby sa československá vláda v rámci rehabilitácie dištancovala
od verejných prejavov antisemitizmu z počiatku päťdesiatich rokov. Rovnaký význam
prisudzovali tak aj ničím nerušeným stykom so židovskými organizáciami v zahraničí.28
Väčšinu rozhodujúcich uskutočnených zmien v oblasti cirkevnej politiky ČSSR z
obdobia Pražskej jari sa nepodarilo zachovať v čase normalizácie s výnimkou iba jednej a
to obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi a ostatné reformy v cirkevnej politike boli postupne
odbúrané.
1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa
Jedným z hlavných „spúšťačov“ Pražskej jari bola túžba slovenského národa po
osobitnej forme vlastnej štátnosti v rámci Československej socialistickej republiky.
Už podľa Košického vládneho programu vyhláseného 5. apríla 1945 v Košiciach
ako Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov obsahoval zásadu, že
vzťahy medzi českým a slovenským národom mali byť upravené na princípe rovný s
rovným, reprezentatívnym orgánom Slovenska sa mala stať Slovenská národná rada, bola
uznaná svojbytnosť slovenského národa týmito slovami: „Uznávajúc, že Slováci majú byť
pánmi vo svojej slovenskej zemi práve tak ako Česi vo svojej českej národnej domovine, a
že republika bude obnovená ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a
slovenského, vyjadrí vláda toto uznanie dôležitými štátnopolitickými aktmi.“29
Českí nacionalisti sa nezmierili relatívne samostatným postavením Slovenska v
rámci ČSR a po májových voľbách v roku 1946, keď na Slovensku komunisti utrpeli
volebnú porážku a voľby vyhrala nekomunistická Demokratická strana, zatiaľ čo v
českých krajinách zvíťazila KSČ, sa komunisti pridali na stranu pražských centralistov a
tromi pražskými dohodami podpísanými medzi SNR a československou vládou od 2. júna
1945 do 28. júna 1946 bola slovenská autonómia výrazne oklieštená. Proces unifikácie
28 tamtiež, s. 33
29 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.
Bratislava : Lúč, 2003. s. 544
20

československého štátu pokračoval Ústavou 9. mája z roku 1945, ktorý zakotvil atypické
asymetrické štátoprávne usporiadanie a vyvrcholením pražského centralizmu bolo prijatie
socialistickej ústavy z 11. júla 1960.
Ústava ČSSR z roku 1960 pozmenila postavenie slovenských národných orgánov
– napríklad bol zrušený Zbor povereníkov a nanovo sa upravili kompetencie Slovenskej
národnej rady. Zakotvila rigorózne unitárny, centralizovaný štát s formálnym priznaním
autonómneho postavenia Slovenska, redukovanú na jednu oblasť zákonodarnej činnosti a
úplne podriadeného vo vládnej a výkonnej moci celoštátnym orgánom štátnej správy. Išlo o
typ autonómie, ktorý sa okrem formálneho jestvovania národnoštátnych orgánov štátnej
moci a správy, orgánov zbavených skutočných ingerencií štátnej moci a správy sa v
podstate rovnal úplnému unitarizmu. Bola to autonómia úplne fiktívna.30
Proces formovania slovenskej štátnosti sa nezastavil ani dlhodobou blokáciou
režimu asymetrického modelu usporiadania vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Akonáhle
sa uvoľnili bariéry centralizmu a dogmatického prístupu v súvislosti s otvorením diskusie,
slobodou slova a demokratizácie spoločnosti začiatkom jari v roku 1968, ozvali sa, najprv
nesmelo, ale potom rezolútne požiadavky na iné usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a
Slovákmi. Bola nastolená a napokon v roku 1968 vybojovaná nová forma spolužitia –
federácia.31
Nevyhnutnosť nového štátoprávneho usporiadania ČSR bola obsiahnutá aj v
Akčnom programe KSČ z roku 1968, v ktorom sa uvádzalo, že samo asymetrické
usporiadanie Československa nebolo už principiálne spôsobilé vyjadriť a zabezpečiť
štátoprávne vzťahy dvoch rovnoprávnych národov, pretože postavenie jedného i druhého
národa sa nutne vyjadrovalo rozdielnym spôsobom. Rozdielny spôsob sa prejavil
predovšetkým v tom, že funkciu českých národných orgánov plnili centrálne orgány, ktoré
ako celoštátne boli nadriadené slovenským národným orgánom a tým sa slovenskému
národu prakticky prekážalo v rovnoprávnej účasti na tvorbe a realizácii celoštátnej politiky.
Objektívne nedostatky takéhoto riešenia najviac prehlbovala doterajšia politická atmosféra
a prax nepriaznivo ovplyvňujúca postavenie a činnosť slovenských národných orgánov. V
takýchto podmienkach sa funkcie slovenských národných orgánov oslabovali a ako aj v
30 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia
spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 85-86
31 tamtiež, s. 87-88
21

päťdesiatych rokoch tak aj v koncepcii Ústavy ČSSR z roku 1960. Preto sa dostali
slovenské národné orgány do postavenia, keď ich vplyv na chod štátneho mechanizmu sa
stal okrajovým. Tieto nedostatky nemohli - i so zreteľom na nezdravé prvky politické
atmosféry nedávnej minulosti - prekonať ani spoločný dokument ÚV KSČ a ÚV KSS o
posilnení úlohy SNR z roku 1964.32
Tento vývoj nutne vyvolával nedorozumenia medzi českým a slovenským národom.
V českých krajinách pri neexistencii vlastných národných orgánov vzbudzoval dojem
nadbytočnosti slovenských národných orgánov. Na Slovensku zase vyvolával
presvedčenie, že Slováci si doma nevládnu, a že sa o všetkom rozhoduje výlučne v Prahe.33
Napokon bol prijatý Národným zhromaždením Ústavný zákon o federácií z 27.
októbra 1968, ktorý nadobudol účinnosť 1. januárom 1969. Skladal sa z preambuly a z
ôsmich hláv. Preambula obsahovala zásadu, že československú federáciu tvoria dve
rovnoprávne národy – český a slovenský, reprezentované Českou národnou radou a
Slovenskou národnou radou, ktoré sa rozhodli vytvoriť spoločný federatívny štát.
Podľa tohto zákona sa od 1. januára 1969 ustanovila Česká socialistická republika a
Slovenská socialistická republika ako federatívne jednotky Československej socialistickej
republiky.
Na federatívnej úrovni bolo zriadené ako jediný zákonodarný zbor ČSSR
dvojkomorové Federálne zhromaždenie skladajúce sa z dvoch rovnocenných snemovní –
Snemovňa ľudu, ktorá mala 200 poslancov volených priamo občanmi a Snemovňa
národov, ktorá mala 150 poslancov a z toho 75 poslancov volili v priamej voľbe občania
Českej socialistickej republiky a ďalších 75 poslancov volili v priamej voľbe občania
Slovenskej socialistickej republiky. Volebné obdobie Snemovne ľudu bolo štyri roky a
funkčné obdobie Snemovne národov korešpondovalo s volebným obdobím Snemovni
ľudu. Pri schvaľovaní kľúčových zákonov platila zásada zákazu majorizácie, čo v praxi
znamenalo, že poslanci Snemovne národov hlasovali oddelene, podľa toho za ktorú
republiku boli zvolení a zákon bol schválený v Snemovne národov, ak sa zaň vyslovili
nadpolovičnou väčšinou poslanci za ČSR a rovnako aj poslanci za SSR. Princíp zákazu
majorizácie mal zabrániť tomu, aby česká väčšina prehlasovala slovenskú menšinu.
32 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-12]
33 tamtiež, [cit. 2013-2-12]
22

Prezident ČSSR bola hlava československej federácie volená Federálnym
zhromaždením na päť rokov. Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci v
Československu bola Vláda ČSSR.
Ústavný zákon o federácií presne vymedzoval, ktoré právomoci patrili výlučne
federatívnym orgánom, ktoré právomoci boli spoločné pre federatívne orgány rovnako aj
pre národné orgány republík. Ostatné veci nespomenuté ako výlučná právomoc
federatívnych orgánov alebo ako spoločná právomoc federatívnych a národných orgánov,
patrili do výlučnej právomoci národných orgánov republík.
Na národnej úrovni republík boli zriadené zákonodarné zbory- Česká národná rada
a Slovenská národná rada, ktoré mali právomoc uznášať sa na zákonoch s pôsobnosťou
vymedzenou štátnym územím jednotlivých republík. Obidve národné rady mali volebné
obdobie štyri roky, pričom ČNR bola volená priamo občanmi ČSR a SNR bola volená zas
občanmi SSR. ČNR mala 200 poslancov a SNR po 150 poslancov.
Najvyššími výkonnými orgánmi jednotlivých republík boli Vláda Českej
socialistickej republiky a Vláda Slovenskej socialistickej republiky. Obidve sa za svoju
činnosť zodpovedali svojim národným radám.
Šiesta hlava Ústavného zákona o federácií obsahovala ustanovenia o Ústavnom
súde Československej socialistickej republiky. Mal to byť súdny orgán ochrany ústavnosti
a jeho úlohou bolo riešiť kompetenčné spory medzi federatívnymi a republikovými
orgánmi. Zloženie Ústavného súdu ČSSR malo pozostávať zo šiestich sudcov z Českých
krajín a ďalších šiestich zo Slovenska. Títo dvanásti ústavní sudcovia mali byť volený na
sedem rokov Federálnym zhromaždením. Rovnako mali byť zriadené ústavné súdy na
národných úrovniach a o ich zložení mali rozhodovať jednotlivé národné rady.
Ustanovenia šiestej hlavy Ústavného zákona o federácií zostali po celý čas existencie
ČSSR takpovediac len „na papieri“ a z právneho hľadiska boli tieto právne normy
obsoletné a ústavné súdy počas socialistickej éry nikdy neboli zriadené. Ich funkciu
vykonávali ústavnoprávne výbory Federálneho zhromaždenia a jednotlivých národných
rád.
Keďže boli na českej aj na slovenskej strane zriadené na národnej úrovni
korešpondujúce orgány v zákonodarnej a výkonnej oblasti štátnej moci možno hovoriť, že
československá federácia bola symetrickou federáciou. Napriek tomu v kultúrnej, vedeckej
23

ale aj politickej oblasti zostával zachovaný v niektorých prípadoch asymetrický model
usporiadania štátu, napr. neexistovala na českej národnej úrovni Česká televízia, Česká
akadémia vied či Komunistická strana českých krajín, ich funkcie českých národných
orgánov vykonávali federálne ustanovizne Československá televízia, Československá
akadémia vied či Komunistická strana Československa. Hlavne neexistencia vlastnej
českej komunistickej strany spôsobila to, že moc sa kumulovala v Ústrednom výbore KSČ,
ktorý rozhodoval všetky podstatné politické záležitosti rovnako na federálnej úrovni ako aj
na českej národnej úrovni.
Vláda Českej socialistickej republiky a ministerstvá Českej socialistickej republiky
sa zriadili odčlenením od ministerstiev unitárneho štátu. Vlastne nebol utvorený český štát,
jasne rozlíšiteľný a oddelený od česko-slovenského štátu. To bol podstatný problém česko-
slovenského štátoprávneho usporiadania 34
1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne
Na životnú úroveň vplývali hospodárske vplyvy ako dôsledok medzinárodných i
vnútorných procesov v určitom historickom období. Prejavovalo sa dedičstvo silne
industrializovanej hospodárskej štruktúry českých krajín a skôr agrárnej štruktúry
Slovenska, ktoré pochádzala ešte z obdobia prvej republiky a v rade dôležitých prvkov aj z
obdobia Rakúsko-Uhorska. Pôsobili ešte dôsledky vojnovej prestavby ekonomiky,
predovšetkým však ďalšie vlny unáhlenej "ťažkej" industrializácie, začatej spolu so
studenou vojnou a len v posledných desiatich rokoch čiastočne oslabenej novými trendmi,
nadväzujúcimi na celosvetový hospodársky vývoj. Jedným z najdôležitejších faktorov,
ktorý stimuloval sociálne zmeny šesťdesiatych rokov, bola hospodárska kríza na ich
počiatku, ktorá demonštrovala neschopnosť tradične štruktúrovaného a byrokraticky
riadeného národného hospodárstva uspokojovať potreby obyvateľstva.35
V susednom Rakúsku, vyznačujúcim sa životnými podmienkami a produktivitou
približne porovnateľným s Československom, predstavoval podiel obyvateľstva na hrubom
34 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia
spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 91
Univerzita Karlova, 1992. s. 10-11
24

národnom produkte v roku 1966 cca 73 %. Táto skutočnosť spolu s produktom na hlavu
približne o 15% vyšším než v Československu viedla k priemernému životnému štandardu
vyššiemu o 25-30 %. Aj keď dokonca vezmeme do úvahy fakt, že tento vyšší priemer by
bol rozdelený medzi jednotlivca menej vyrovnane a vyčleníme polovicu rakúskej
"nadhodnoty" ako možnú "nadspotrebu kapitalistov", zostával zaujímavý fakt, že
susediaca, zjavne nesocialistická krajina dosahovala lepšie výsledky vo vzťahu k
nadhodnote, ako zjavne socialistická krajina. Podobný, avšak dokonca oveľa výraznejší
kontrast bolo možné pozorovať v porovnaní s iným "kapitalistickým" susedom –
Spolkovou republikou Nemecko.36
Nižšia ekonomická a životná úroveň Československa poukazovala na relatívny
neúspech socialistického experimentu sovietskeho typu, ktorý je dnes bežne uznávaný.
Súčasne však rozdiel voči krajine s porovnateľnými podmienkami nebol ešte príliš veľký a
tendencie vývoja medzi rokom 1953 a 1966 boli dokonca priaznivé hrubý národný produkt
na hlavu vzrástol v Československu v roku 1966 oproti roku 1948 viac ako vo Francúzsku,
Fínsku, Holandsku, Nórsku, Švédsku a vo Veľkej Británii a reálna mzda stúpla po roku
1968 oproti roku 1948 viac ako vo Veľkej Británii, rovnako ako vo Fínsku a len o niečo
menej než v Nórsku a Rakúsku. Dnes už neudivuje, že ďalšie vyspelé kapitalistické krajiny
dosahovali v tejto oblasti priaznivejšie výsledky, stojí však zato pripomenúť, že
československý vývoj bol v tej dobe s vyspelými krajinami ešte porovnateľný. Všeobecne
sa uznáva, že popri Nemeckej demokratickej republike bolo Československo v
šesťdesiatych rokoch krajinou, ktorá z hospodárskeho hľadiska mala najlepšie predpoklady
pre pozitívnu reakciu na výzvu pripojiť sa k trendu nastúpenému priemyselne vyspelými
spoločnosťami, pričom zatiaľ ešte prekonateľná hospodárska dištancia voči nim mohla
pôsobiť - a tiež pôsobila- skôr ako mobilizujúci faktor.37
Pokles životnej úrovne zapríčinil aj krach tretej päťročnice v roku 1962, ktorá
vychádzala z nereálneho plánu a rovnako sa nereálne ukázali aj záväzky na jeho
prekročenie, či splnenie päťročnice za štyri roky. Množstvo tovaru produkovaným ťažkým
priemyslom bolo prebytkovým a vyrábal sa takpovediac „na sklad“, zatiaľ čo tovar dennej
spotreby bol nedostatkovým. Po predčasnom skončení tretej päťročnice už po dvoch
rokoch, nasledovali nasledujúce dva roky dva jednoročné plány a štvrtá päťročnica
25

nasledovala až v roku 1965. Dôsledkom krachu tretej päťročnice bol pokles národného
dôchodku až do roku 1964.38
Centralizované a byrokraticky riadené hospodárstvo sa ukázalo ako neefektívne a
neschopné konkurovať trhovému hospodárstvu, preto si Akčný plán KSČ z roku 1968 dal
za úlohu „demokratizovať“ hospodárstvo v podobe vytvorenia autonómnosti podnikov a
podnikových zoskupení ich relatívnu nezávislosť na orgánoch štátu.39
1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec, v tom istom
dome, kde sa narodil slovenský národný buditeľ Ľudovít Štúr. Bol synom svetobežníka,
socialistického rojka a presvedčeného pacifistu Štefana Dubčeka, vyučeného za tesára.
Vyrastal vo Sovietskom zväze, kde jeho rodičia ako členovia Interhelpu, pomáhali budovať
socializmus. Odtiaľ sa ako sedemnásťročný v roku 1938 spolu s otcom vrátil do Uhrovca.40
Nástup hitlerovského Nemecka, rozpad Československa, vznik Slovenského štátu,
ilegálna komunistická aktivita otca ako vedúceho funkcionára KSS, jeho nevyhnutné
skrývanie sa a nakoniec aj zatknutie a uväznenie v Mauthausene – v takom rámci dospieval
Alexander Dubček, robotník v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. Keď v roku 1944 vypuklo
Slovenské národné povstanie, Alexander, nezaváhal a odišiel k partizánom, rovnako ako
jeho starší brat Július, ktorý v januári 1945 padol zasiahnutý streľbou nemeckej hliadky.
Alexander Dubček bol počas SNP dva razy ranený.41
Niekoľko mesiacov po vojne si Alexander Dubček založil rodinu a presťahoval sa
do Trenčína, kde pracoval v továrni. Svoju aktivitu ako člen KSS obmedzoval len na
miestnu bunku v závode. Ale v júni 1949 mu ponúkli funkciu administratívneho tajomníka
OV KSS v Trenčíne. Týmto sa začína jeho cesta profesionálneho stranícko-politického
pracovníka. Do októbra 1951 bol vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Potom ho
preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako pracovník organizačného oddelenia ÚV KSS. Od
januára 1953 vykonával funkciu vedúceho tajomníka KV KSS v Banskej Bystrici.42
38 http://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/199014-pribeh-o-tom-ako-paetrocnice-prisli-o-svoj-lesk/, [cit.
2013-2-10]
39 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-10]
40 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia
ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 19
42 tamtiež, s. 20
26

Absolvoval viaceré školenia a študoval aj na Univerzite Komenského v Bratislave.
V šiestom semestri bol nútený štúdium prerušiť, pretože ho vyslali na štúdium na Vysokú
školu politickú v Moskve (1955-1958). Bolo to v čase nástupu Nikita Sergejeviča
Chruščova do vedenia KSSZ, jeho odhalenia zločinov stalinizmu a jeho prvých pokusov –
i keď nesmelých a polovičatých – o reformy. Za krátky čas po návrate z Moskvy v
septembri 1958 Alexandra Dubčeka vymenovali za vedúceho tajomníka
Západoslovenského krajského výboru KSS, odkiaľ ho potom v roku 1960 preložili do
Prahy, kde sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. V tejto funkcii sa začiatkom
šesťdesiatych rokov veľmi aktívne podieľal na práci rehabilitačných komisií – Kolderovej
aj barnabitskej (1962-1963).43
Aktívna účasť na práci v rehabilitačných komisiách, najmä pri presadzovaní
rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, ale aj aktivita a vlastné názory
ako tajomníka ÚV KSČ pre priemysel pri prerokúvaní rozličných otázok na sekretariáte
ÚV KSČ vyvolali nevôľu a odpor Antonína Novotného. Keď však bol z funkcie prvého
tajomníka ÚV KSS odvolaný Karol Bacílek (na základe záverov rehabilitačných komisií o
jeho podiele na represiách päťdesiatych rokov vo funkcii ministra vnútra), bol Alexander
Dubček aj napriek nevôli a odporu Novotného v apríli 1963 zvolený za prvého tajomníka
ÚV KSS. Z toho titulu sa potom stal aj členom predsedníctva ÚV KSČ.44
Na jeseň roku 1967 dospelo opozičné antinovotnovské a reformné hnutie do štádia
otvoreného konfliktu vo vnútri KSČ, ktorý nadobudol podobu sporu o dekumulácií
najvyšších straníckych a štátnych funkcií. A jedným z rozhodujúcich momentov, ktorý
vyzretú situáciu doviedol do otvoreného konfliktu s režimom Antonína Novotného, bolo
premyslené programové vystúpenie Alexandra Dubčeka na zasadaní ÚV KSČ 30. októbra
1967 pri prerokúvaní materiálu o postavení a úlohe KSČ.45
Novotnému sa už nepodarilo Dubčeka a jeho stúpencov umlčať. Ba ani
neočakávaný príchod sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, ktorého Novotný pozval
začiatkom decembra 1967 do Československa, ani plány generála Šejnu použiť armádu,
rúcajúcu sa pozíciu Novotného nezachránili. Po dlhých rokovaniach ÚV KSČ v decembri
1967 a začiatkom januára 1968 bol Antonín Novotný z funkcie prvého tajomníka odvolaný
a do tejto funkcie bol zvolený, celkom neočakávane, Alexander Dubček. Tým sa odstránila
44 tamtiež, s. 21
45 tamtiež, s. 21
27

základná prekážka vývoja reformného hnutia do podoby Pražskej jari.46
V januári 1968 mal Alexander Dubček niečo vyše 46 rokov. Mal za sebou 18 rokov
práce v straníckom aparáte. A predsa bol schopný a najmä ochotný permanentne inovovať
svoje myslenie, akceptovať premeny spoločnosti a pokúšať sa ich preniesť do politických
zámerov a programov, samozrejme, postupne a konsenzuálne. Alexander Dubček nebol typ
politika – avanturistu, postupoval tak, aby predčasne „nespálil“ šancu. Cítil veľkú
zodpovednosť za tých, ktorých zastupoval a ktorých osud závisel aj od neho. Vedel i
trpezlivo čakať a parciálne riešenia podriadiť globálnejším. Pravda, nie každému takýto
postup vyhovuje, najmä nie netrpezlivým. A osobne nemal za sebou nič, čo by ho mohlo
dehonestovať. Niekoľko politikov vo vtedajších významných funkciách výrazne zasiahlo
do jeho života, ovplyvnilo jeho vzostupy i dočasné pády. Okrem Novotného to boli
predovšetkým Leonid Brežnev a Gustáv Husák. A úplne v inom kontexte Václav Havel.
Žiaľ, medzi žijúcimi politikmi v jeho okruhu nebolo takého, u ktorého by sa mohol
Alexander Dubček podučiť, absolvovať svoju životnú maturitu. Nikita Chruščov, ktorý
pociťoval k Dubčekovi srdečný osobný vzťah, veľmi rýchlo zišiel zo scény. No isté
podnety na premýšľanie nechal.47
Alexander Dubček si neskoršie spomínal na pôsobenie vo funkcii generálneho
tajomníka ÚV KSČ takto: „Mojim problémom bolo, že som nemal krištáľovú guľu, aby
som predvídal ruskú inváziu. Ani v jednej chvíli medzi januárom a 20. augustom som
fakticky neveril, že sa to stane. Odhady z pohľadu nazad sú preto do veľkej mieri
irelevantné. Aj keď sa pozerám takmer po dvadsiatich piatich rokoch naspäť, nevidím, čo
som mohol alebo mal robiť inak.“48
A v spomienkach na reformné obdobie pokračoval: „Každý deň z tých krátkych
ôsmich mesiacov som musel pozorne zvažovať všetky konfliktné skutočnosti a pripraviť
svoju ďalšiu stratégiu podľa toho. Rovnováha síl medzi vedúcimi orgánmi strany –
predsedníctvom, sekretariátom a ústredným výborom – mala nesmierny význam. Okrem
toho tu bola vždy znova sa vynárajúca verejná mienka, ktorá sa čoskoro stala
najdôležitejšou podporou mojej politiky. Bohužiaľ, sovietski mocipáni do toho vstúpili prv,
ako som mohol plne a efektívne využiť túto páku na zrýchlenie vývoja. A nemožno
47 LALUHA, I. 2000. Alexander Dubček – politik a jeho doba. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 2000. s. 42
48 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s.
139
28

popierať, že Brežnevov Sovietsky zväz bol ustavičným blokujúcim faktorom už predtým,
ako „päťka“ podnikla inváziu.“ 49
Po vpáde vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa v priebehu
dopoludnia 21. augusta 1968 bol Alexander Dubček zatknutý spolu s ďalšími reformnými
členmi predsedníctva a v neskorších večerných hodinách ich potom letecky dopravili
niekde až k Užhorodu do internácie. 23. augusta bol Alexander Dubček prepravený do
Moskvy, kde si musel od Leonida Brežneva a ostatných členov sovietskeho vedenia
vypočuť dlhé monológy plné výčitiek na adresu reformného procesu. Nakoniec 26. augusta
1968 československú delegáciu prinútili podpísať hanebný a potupný Moskovský protokol
a v ranných hodinách 27. augusta 1968 sa celé československé vedenie vrátilo do Prahy.50
Nakoniec v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a „muži jari“
neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. Aj oni sami
medzi sebou neudržali jednotu a nakoniec chceli normalizovať tých, ktorí im v auguste
vlastne zachránili život, teda prevažnú časť občanov Československa, ktorí zásadne
odmietali okupáciu a návrat k pomerom pred januárom 1968.51
V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený Gustávom Husákom. Od apríla
do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia. V tej dobe,
hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti
demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol Dubček
československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol z KSČ vylúčený a prehlásený
za „predstaviteľa pravicovo oportunistických síl“.52
Do odchodu do dôchodku v roku 1985 bol Dubček technicko-hospodárskym
pracovníkom Západoslovenských štátnych lesov. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil
s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému
Pražskej jari. Po novembri 1989 sa vrátil do politického života, stal sa poslancom a
predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom slovenských sociálnych demokratov.
V septembri 1992 bol vážne zranený pri autonehode na diaľnici medzi Brnom a Prahou a
následkom zranení podľahol 7. novembra 1992.53
49 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s.
139
ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 41-50
51 http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=722, [cit. 2013-2-26]
52 tamtiež, [cit. 2013-2-26]
53 tamtiež, [cit. 2013-2-26]
29

Alexander Dubček bol vedúcou osobnosťou a hlavným strojcom Pražskej jari.
Medzi prvými vystúpil na jeseň 1970 s kritikou práce prezidenta Antonína Novotného.
Jeho politické zmýšľanie bolo výrazne ovplyvnené destalinizačným procesom v
Sovietskom zväze započatým vtedajším vodcom Sovietskeho zväzu Nikita Chruščovom.
Cieľom jeho politiky v Československu bola náprava krívd minulosti a destalinizácia –
poľudštenie komunistického zriadenia v ČSSR. Bolo by však naivné si myslieť, že
Alexander Dubček chcel v Československu vytvoriť pluralitnú demokraciu so slobodnými
voľbami. To nechceli pripustiť ani Dubčekovi reformisti a vonkoncom už nie dogmatici na
čele s Vasiľom Biľakom, pretože by to znamenalo ohrozenie ich mocenských pozícií a pre
Sovietsky zväz – superveľmoc, ktorá ovládala všetky východo- a stredoeurópske
komunistické režimy s výnimkou Juhoslávie, by to bol neprijateľný vývoj. Alexander
Dubček so svojim politickým zmýšľaním a činnosťou rozhýbal stojaté vody
československej spoločnosti a rovnako bol aj z jednou z príčin politických a
spoločenských zmien v Československu v roku 1968.
30

2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968
V prvom polroku 1968 nastal v Československu „politický odmäk“, ktorý umožnil
aktivizáciu občianskej spoločnosti a na krátky čas sa prostredníctvom médií začalo hovoriť
a písať o problémoch spoločnosti. Tento nevídaný politicko-spoločenský pohyb bol
spôsobený zrušením cenzúry na jar roku 1968, čo bolo fakticky prvotným momentom, keď
sa politické zmeny, ktoré sa dovtedy diali len v úzkom centrálno-byrokratickom aparáte
štátu a strany, reálne pretavili do života spoločnosti. Odrazu média získali slobodu slova a
mohli necenzurovane písať o zločinoch 50. rokov napáchaných komunistickým režimom.
Dokonca sami vyzývali ľudí k občianskej angažovanosti a vstupu do verejnej diskusie. Po
počiatočnom váhaní nastal skorý pád psychologickej bariéry strachu a občania sa
hromadne zapojili do verejného života.
Odstránenie cenzúry na krátku chvíľu zrodilo občiansku spoločnosť a začali sa
formovať nové, obnovovať „predfebruárové“ alebo transformovať existujúce spoločenské
organizácie. Dynamický vývoj spoločnosti v tomto období zapríčinil, že právo nedokázalo
reflektovať spoločenské zmeny, čím sa často predstavitelia občianskej spoločnosti a nimi
reprezentované spoločenské organizácie dostávali do konfliktu so štátnou mocou.
2.1 Zrušenie cenzúry
Zrušenie cenzúry na jar 1968 bolo nesporne najvýznamnejšou (a možno jedinou)
systémovou zmenou, ktorá mala kľúčový vplyv na občiansku aktivitu. Vedenie KSČ sa
vzdalo svojho uzurpovaného práva rozhodovať o obsahu verejných poskytnutých
informácií a riadiť obeh informácií prostredníctvom svojho aparátu. Možno tvrdiť, že tým
bola v médiách zrušená tzv. vedúca úloha strany. Tlač, rozhlas a televízia prestala byť
mocenským nástrojom režimu a naopak poskytli priestor pre celonárodné debatu, v ktorej
čoskoro získali popredné miesto hlasy spochybňujúce výsadné postavenie KSČ. Z
mocenského nástroja sa stal kritik moci. A nielen to. Sloboda slova a s ňou súvisiace
aktivity občianskej spoločnosti, vlastné demokratickým režimom, boli v príkrom rozpore s
existujúcim politickým systémom a pôvodný zámer nového Dubčekovho vedenia KSČ
posúvali smerom k revolúcii. Médiá sa v období Pražskej jari stali opozičnou silou, ktoré
suplovali určitú - aj keď roztrieštenú - politickú alternatívu voči komunistickému
31

monopolu moci a stala sa čiastočne „jediným naozaj fungujúcim prvkom demokratickej
plurality“.54
2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii
Aktivizácia občianskej spoločnosti nevyhnutne viedla k vzniku, obnove či
transformácií existujúcich organizácii a to nielen politických, ale aj náboženských,
mládežníckych, telovýchovných a kultúrnych organizácií. Medzi najvýznamnejšie
politické organizácie, ktoré boli plodmi politického odmäku nepochybne patrili obnovenie
Sociálnej demokracie, vznik Klubu angažovaných nestraníkov, vznik K 231 – združenia
bývalých politických väzňov, z iných organizácii to bola napríklad obnova skautskej
organizácie Junák či vznik Klubu nezávislých spisovateľov.
2.2.1 Obnova sociálnej demokracie
Československá sociálna demokracia, ako znel povojnový oficiálny názov strany,
formálne zanikla krátko po februári 1948. Vedenie strany v čele s Bohumilom Laušmanom
ešte 25. februára 1948 vylúčilo dôsledných odporcov komunistov Blažeja Vilíma, Václava
Majera, Vladimíra Görnera, Josefa Kubáta a Viléma Bernarda a na ich miesta kooptovalo
Evžena Erbena, Jiřího Hájka, Jaroslava Havelku a Jana Němca. Osemnásteho marca padol
i Laušman a vedenia sa zmocnila prokomunistická frakcia, tzv. ľavica, vedená Zdeňkom
Fierlingerom. V krátkej dobe previedli príslušníci tejto frakcie personálne čistky idúce až
do základných organizácií a 9. apríla sa dohodli s komunistami na „zlúčení“
sociálnodemokratickej strany s Komunistickou stranou Československa. V rozpore so
stanovami a väčšinovou vôľou členstva bol 27. júna 1948 usporiadaný slávnostný
zlučovací zjazd, po ktorom prestala najstaršia dosiaľ existujúca česká politická strana
existovať.55
Výsledok „zlúčenia“ bol jednoznačný – väčšina členstva zostala mimo KSČ. Od 1.
marca do 30. júna 1948 vstúpilo do KSČ 48 962 členov sociálnej demokracie a vzápätí po
54 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha :
55 tamtiež, s. 45
32

„zlúčení“ v rámci „zlučovacej akcie“ v období od konca júna 1948 do 4. januára 1949
prejavilo o členstvo KSČ záujem ďalších 118 104 členov, celkovo sa teda 167 066
bývalých sociálnych demokratov stalo členmi KSČ. Pritom k 1. januáru 1948 mala
Československá sociálna demokracia 371 580 členov. Cez 200 tisíc sociálnych demokratov
výslovne odmietlo podpísať zlučovaciu prihlášku. Hlavnou príčinou tak nízkeho záujmu
bol nesúhlas s politikou KSČ, nesúhlas so štátnym prevratom a s režimom, rovnako aj
nesúhlas s likvidáciou najstaršej politickej strany. Ďalšie príčiny malého počtu „zlúčených“
sociálnych demokratov boli výsledky pofebruárových vnútrostraníckych previerok, v
ktorých si „ľavica“ vyriaďovala účty s politickými oponentmi a vylúčila ich zo sociálnej
demokracie ešte pred zlučovacím zjazdom a ďalej výsledky previerok tzv. zlučovacích
výborov, zložených zo zástupcov obidvoch strán a pôsobiacich vo všetkých straníckych
orgánoch. Previerkou neprešiel ani bývalý predseda Laušman. Veľká časť bývalých
funkcionárov sociálnej demokracie sa nielen nezmierila so zánikom strany, ale neuznávala
ani legitimitu tohto procesu.56
Naopak väčšina pristupujúcich tak urobila z oportunistických dôvodov, zo strachu
alebo s myšlienkou na udržanie a presadenie sociálnodemokratických ideí vo vnútri KSČ.
Ani tak sa pred politickou perzekúciou nezachránili. V päťdesiatich rokoch sa tak bývalí
sociálni demokrati v KSČ (ale o mnoho viac mimo nej) stali terčom režimového boja proti
tzv. „sociáldemokratizmu“.57
K rozhovorom o faktickom obnovení strany dochádzalo medzi skupinami bývalých
sociálnych demokratov už od januára 1968. V centre týchto diskusií boli členovia
„pražskej“ skupiny, ktorí sa pravidelne stýkali od polovice šesťdesiatych rokov kvôli
snahám o revíziu „svojich“ procesov. Okrem obnovy strany hovorili prirodzene i o
rehabilitácií. 19. marca 1968 poslali títo sociálni demokrati spoločne s biskupom
Štěpánom Trochtou a bývalým opátom břevnovského kláštora Janom Anastázom Opaskom
predsedovi Zväzu protifašistických bojovníkov dopis, v ktorom žiadali o urýchlené prijatie
rehabilitačného zákona. Za hlavného organizátora týchto debát ide považovať Josefa
Munzara. Pôsobil pod hlavičkou tzv. London klubu, trampskej organizácie, ktorá
poskytovala vhodné krytie pred nevyspytateľnou štátnou mocou.58
22. marca 1968 vznikla Akčná skupina pre obnovenie sociálnej demokracie. V
57 tamtiež, s. 46
58 tamtiež, s. 53
33

apríli toho istého roku táto skupina začala obnovovať činnosť Československej
sociálnodemokratickej strany. Akčná skupina sa premenovala na Prípravný výbor
Československej sociálnodemokratickej strany a jej hovorcom bol P. Janýr. Obnova
sociálnej demokracie sa hneď od prvých krokov stretla s odporom vo vedení komunistickej
strany. Najprv proti nej vystúpili jej bývalí členovia (E. Erban, Z. Fierlinger, L.
Jankovcová) so zdôvodnením platnosti zlúčenia s komunistickou stranou v júni 1948.
Prípravný výbor ČSSD chcel otázku obnovy riešiť prostredníctvom Ústredného výboru
Národného frontu, ktorému odovzdal vyhlásenie o obnove sociálnej demokracie so
zdôvodnením, že zlúčenie s KSČ je neplatné, pretože sa uskutočnilo pod nátlakom. Ďalej
argumentovali, že o zlúčení s KSČ nerozhodol zjazd sociálnodemokratickej strany, ale
súhlas vyslovila iba úzka skupina funkcionárov spätá s Komunistickou stranou, preto je aj
z právneho hľadiska zlúčenie neplatné. Obnovenie Československej sociálnodemokratickej
strany považovala KSČ za veľký problém. Obávala sa vzniku konkurenčného subjektu, a
preto v letných mesiacoch roku 1968 venovala rokovaniam so sociálnymi demokratmi
značnú pozornosť.59
25. apríla 1968 sa zišlo štyristočlenné plénum sociálnych demokratov zo všetkých
regiónov Čiech a Moravy, ktorí sa rozhodli obnoviť stranu. Sociálni demokrati si preto
najprv dobrovoľne stanovili dve základné premisy svojich aktivít: 1. Celý postup pri
obnovení činnosti ako strany či ako združenia sa bude prevádzať legálne; 2. obnovené
sociálnodemokratické hnutie bude vyjadrovať podporu obrodnému úsiliu Dubčeka,
Smrkovského a ostatných progresivných komunistov a nepodnikne nič, čo by túto ich
snahu poškodilo, pokiaľ budú dodržovať zásady humanity a demokratického socializmu.60
Porada deväťčlenného užšieho výboru, ktorá sa konala 3.- 4. mája 1968 v Prahe
pod vedením Josefa Munzara odporučila plénu, aby bolo ihneď založené Masarykove
združenie demokratického socializmu, a aby bol zároveň ustanovený päťčlenný prípravný
výbor, ktorý by riadil a koordinoval obnovu strany. Boli teda zvolené obe cesty k obnove
sociálnodemokratického hnutia – cesta vytvorenia politického klubu a cesta obnovy
politickej strany. Na schôdze pléna 8. mája 1968 boli návrhy užšieho výboru schválené a
vzápätí vznikol prípravný výbor Československej strany sociálnodemokratickej.61
59 SIKORA, S., HOTÁR, V.S., LALUHA, I., ZALA, B. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej demokracie.
Bratislava : Axima, 1996, s. 342
34

Pretože sa sociálni demokrati chceli pohybovať na legálnej pôde, rozhodli sa
členovia prípravného výboru oznámiť štátnym orgánom svoje úmysly. Sociálni demokrati
vychádzali z faktu, že strana bola v júni 1948 zlúčená s KSČ na „komunistickom ideovom
a organizačnom základe“ proti vôli väčšiny jeho členstva a v rozpore jej stanovami.
Domnievali sa preto, že v rámci napravovaných krívd a „deformácií“ socializmu postačí,
keď oficiálnym miestam oznámia nárok na členstvo v Národnom fronte a stranu obnovia.
Nezávisle na tom svoju legitimitu odvodzovali tak aj od rovnakého dokumentu Pražskej
jari – Akčného programu KSČ, v ktorom sa naoko deklarovalo naplnenie občianskych práv
a slobôd, v tomto prípade práva združovacieho a zhromažďovacieho.62
Májové plénum ÚV KSČ (29. mája – 1. júna 1968) malo urobiť bodku za
doterajšou strmou narastajúcou krivkou občianskych aktivít. Vedenie KSČ dalo za pravdu
Moskve a podľa jej priania chcelo zabrzdiť prudký spoločenský pohyb. V Československu
vraj zosilujú extrémne pravicové, protisocialistické, antikomunistické sily, ktoré mali za
úlohu zdiskreditovať KSČ a spochybniť jej vedúcu úlohu v spoločnosti. Za tieto sily
väčšina účastníkov pléna označila K 231, Klub angažovaných nestraníkov a sociálnu
demokraciu.63
Po zverejnení rezolúcie, ktorá bola prijatá ÚV KSČ v mediách (2. júna 1968),
sociálni demokrati pochopili, že púhym rokovaním s komunistami stranu neobnovia. Preto
sa rozhodli pre zmenu taktiky. Predseda prípravného výboru Zdeněk Bechyně ju na schôdzi
6. júna 1968 označil ako metódu „politickej a organizačnej infiltrácie“. Podstata bola
jednoduchá: miesto snahy o dohodu s komunistami mali na miestnej, okresnej a krajskej
úrovni vznikať prípravné výbory, ktoré mali miestnym výborom Národnej fronty písomne
oznamovať svoj vznik. Súčasne s tím sa miestni aktivisti mali snažiť o čo najväčšiu
publicitu v regionálnych médiách, teda prevažne v tlači. Úrady by tak boli postavené pred
hotovú vec, vznik strany by nemohli ututlať a boli nútené sa s tým zaoberať. Sociálni
demokrati chceli túto metódu skúšať najmenej desať dní a vyčkať „čo to urobí“.64
Metóda „politickej a organizačnej infiltrácie“ prinášala svoje plody – z reakcii
komunistického ústredia bolo zjavné, že začínalo brať sociálnych demokratov vážne. Tí
preto ešte zvýšili svoje organizačné úsilie: hneď po nezdarenej tlačovej konferencii z 21.
júna 1968 usporiadali v Národnom dome na Smíchove poradu, na ktorej okrem členov
63 tamtiež, s. 75
64 tamtiež, s. 78
35

prípravného výboru dorazili i predsedovia už ustanovených krajských, okresných a
mestských prípravných výborov, odborní poradcovia a zástupcovia robotníctva.
Dohromady bolo v sále asi tridsať aktivistov. Od februárovej schôdzky širšieho okruhu
sympatizantov išlo o najreprezentatívnejšie stretnutie.65
V úplnom závere schôdze prijali sociálni demokrati kľúčový programový dokument
„Základné stanoviská Československej sociálnej demokracie“. Zrekapitulovali v ňom
východiská, zásady a ciele obnovenej strany, teda že zlúčenie sociálnej demokracie s KSČ
bolo v rozpore s organizačným poriadkom strany, nebolo prevedené zjazdom a
nezodpovedalo vôli väčšiny členov. Československá sociálna demokracia teda po roku
1948 nezanikla, a preto nejde o jej zakladanie, ale skôr o jej obnovu a z tohto stavu
vyplýva jej terajšie členstvo v Národnom fronte. V pasážach venovaných vzájomnému
pomeru medzi sociálnymi demokratmi a KSČ je výslovné uvedené, že strana hodnotí s
obdivom obrodný proces zahájený KSČ a plne ho podporuje. V tomto procese je
nepopierateľným faktom tzv. vedúca úloha KSČ. Pokiaľ ide o politickú líniu sociálnej
demokracie, mal jej dominovať demokratický socializmus, v ktorom by sa vládlo na pôde
Národného zhromaždenia a každý občan by mal zaručené svoje občianske práva.66
Asi najdôležitejšie časti programu boli pasáže venované momentálnym úlohám
strany. Sociálni demokrati sa chceli výraznou mierou podieľať na kontrole dominantnej
štátnej moci a hospodárstva. Rovnako naliehavo pociťovali potrebu pomoci so zavádzaním
samosprávy, menovite v hospodárstve, vede a v umení. Do týchto kontrolných a tvorivých
procesov chceli vtiahnuť čo najviac občanov. Chceli byť iniciačným strediskom, nie
opozíciou voči KSČ. Čo najvýraznejšie deklarovali svoju terajšiu rezignáciu na boj o moc,
čo prirodzene vyplývalo z pomeru síl medzi nimi a KSČ, ale aj z toho, že nechceli príliš
dráždiť členov komunistického vedenia. „Základné stanoviská Československej sociálnej
demokracie“ boli 27. júna 1968 doručené Dubčekovi, Smrkovskému, ministrovi vnútra
Pavlovi, predsedovi Najvyššieho súdu Bočkovi a ďalším.67
Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968, sa zišiel o
deň neskoršie, večer 22. augusta 1968, neúplný (päť členov z desiatich) ústredný prípravný
výbor sociálnej demokracie a zhodol sa na tom, že celá organizačná činnosť strany
inváziou končí, členovia strany v nej nebudú pokračovať, ústredný prípravný výbor sa
66 tamtiež, s. 88
67 tamtiež, s. 88
36

nezúčastní žiadnej ilegálnej práce, všetok písomný materiál, ktorý vznikol činnosťou
strany, a ktorý by mohol ohroziť osobnú bezpečnosť členov strany, bude spálený a správa o
tomto rozhodnutí bola bezodkladne odovzdaná krajským prípravným výborom.68
2.2.2 Vznik K 231 – združenia bývalých politických väzňov
Od počiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia nastal v politike režimu voči
protikomunistickým aktivistom rozporuplný obrat. V máji 1960, v súvislosti so slávnostne
proklamovaným prechodom krajiny do etapy socializmu, vyhlásil prezident Novotný prvú
dôslednejšiu amnestiu politických väzňov. Končila sa doba masového zneužívania polície a
justície k politickým procesom, významne tomu napomohla i rehabilitácia postihnutých
komunistov v rokoch 1963-1964. Počet odsúdených za tzv. protištátnu činnosť prudko
klesal, ale k politickým procesom dochádzalo i najďalej. Ku krátkodobejším trestom boli
odcudzovaní už aj amnestovaní väzni.69
Režim sa neuspokojil len so súdnymi a policajnými perzekúciami „bývalých ľudí“,
teraz aktuálne nazývanými „amnestantami“. Všetci politickí väzni boli zaťažení tzv.
podmienkou a pri prepustení z väznice boli dôrazne varovaní pred pokusmi o verejné
vystúpenia a rozhovorov o svojich tragických skúsenostiach s režimom.70
Rehabilitácia niektorých komunistických funkcionárov v rokoch 1963-1964
čiastočne odhalila hrôzy nezákonnosti, ktorých sa režim dopustil hlavne na začiatku
päťdesiatich rokov. Napriek tomu, že policajná a justičná mašinéria ďalej „produkovala“
politické procesy, medzi bývalými politickými väzňami už od polovice šesťdesiatych
rokov prevládal názor, že rehabilitácie je treba previesť omnoho dôslednejšie. Nemali sa
týkať len komunistov, ale i ostatných postihnutých. Rehabilitácia i najďalej podliehala
prísnej kontrole a rozhodovaniu predsedníctva ÚV KSČ, a preto do januára 1968 o plnú
súdnu rehabilitáciu vlastne vôbec nešlo.71
To sa zmenilo v priebehu Pražskej jari. Najagilnejšími hovorcami „obrodného
procesu“, ktorí otvorili priestor tlačovej slobode a všemožným občianskym aktivitám, sa
stali bývalí politickí väzni – rehabilitovaní komunisti, napríklad Josef Smrkovský alebo
Prostor, 2009. s. 132
69 tamtiež, s. 209-210
70 tamtiež, s. 210
71 tamtiež, s. 211
37

Gustáv Husák.72
Hlasy týchto bývalých politických väzňov získavali vystúpením v médiách väčšiu
váhu a mali významný vplyv na vedenie KSČ. Rehabilitácia sa stala jednou z tém, o ktorej
opakovane rokovalo predsedníctvo ÚV KSČ, a ktorá bola prirodzene zahrnutá do novo
pripravovaného Akčného programu KSČ. 73
Väčší význam než uzatvorené kabinetné rokovania však mal prejav nového prvého
tajomníka ÚV KSČ pri príležitosti osláv 20. výročia februárových udalostí 1948. Dubček
tu verejne a otvorene priznal „porušovanie socialistickej zákonnosti“, ktoré postihlo i
nekomunistov a rehabilitáciu zaradil medzi prvoradé úlohy svojho straníckeho vedenia.
Dubček sľuboval, že všetky krivdy budu napravené „dôsledne a bez výhrad“.74
Myšlienka na zvláštnu organizáciu sa zrodila pravdepodobne v hlave Jaroslava
Brodského. Podľa mienky spoluväzňov z lágru Vojna u Příbrami o niečom podobnom
uvažoval už v roku 1952. Zatiaľ čo Jaroslav Brodský už od počiatku navrhoval založiť
novú organizáciu a dokonca vymyslel i názov – K 231, ostatní mu jeho nápad vyhovárali,
lebo sa domnievali, že takáto organizácia nemá nádej na legalizáciu. Brodského návrh
nakoniec získal potrebnú podporu, a tak bolo rozhodnuté, že bývalí politickí väzni si
založia vlastnú organizáciu.75
V nedeľu 31. marca 1968 v Prahe bola ustanovujúca schôdza K 231. Programom
malo byť dôsledné informovanie spoluobčanov o udalostiach päťdesiatych rokov, ktorým
len náhodou sami unikli. K 231 chcel podľa slov Jiřího Krupičky varovať pred návratom
do minulosti, keď si vôbec nikto nebol istý, či nebude zlikvidovaný.76
Záver ustanovujúcej schôdze patril voľbe päťčlenného dočasného prípravného
výboru. Volilo sa aklamáciou. Predsedom bol prítomnými zvolený Karel Nigrín, 1.
podpredsedom Václav Paleček, 2. podpredsedom Jan Šmíd a 3. podpredsedom Emil Vidra.
Jaroslav Brodský sa stal generálnym tajomníkom. Do budúcnosti sa počítalo s tým, že
uvedená pätica bude súčasťou osemdesiaťčlenného výboru. Rovnako bolo zvolené vedenie
pracovných komisií vrátane právnej a dokumentačnej.77
Prostor, 2009. s. 211
73 tamtiež, s. 212
74 tamtiež, s. 212
75 tamtiež, s. 213
76 tamtiež, s. 219
77 tamtiež, s. 220
38

K 231 pôvodne vznikal ako celorepubliková organizácia, v ktorej mali mať svoje
miesto i bývalí politickí väzni zo Slovenska, preto bol do prípravného výboru zvolený
podpredseda Emil Vidra z Bratislavy. Ale Slováci si o týždeň neskoršie zriadili vlastnú
organizáciu.78
Ustanovujúca schôdza úspešne ukončila diskusiu o vhodnosti a zmysluplnosti novej
organizácie. Myšlienka Jaroslava Brodského plne preukázala svoju životaschopnosť.
Bývalí politickí väzni dokázali za niekoľko dní zorganizovať masu svojich kolegov, zvoliť
prípravný výbor, obehať úrady a získať si mimoriadne sympatie verejnosti. Všetky
mediálne ohlasy na vznik K 231 boli jednoznačne priaznivé, plné obdivu a niekedy i
prehnaného pátosu, ktorý k tej dobe patril. Bývalí politickí väzni vychádzali z dobrého
základu a mohli sa pustiť do budovania svojej organizácie. Ti pražskí budovali centrálu,
mimopražskí sa rozišli zakladať miestne, okresné, krajské a krajinské pobočky.79
Po vyjasnení organizačnej štruktúry ústredia K 231 prišla na rad prvá riadna
schôdza 4. apríla 1968, kde sa rokovalo o návrhoch stanov. O programových zásadách sa
prirodzene rokovalo už na úvodných schôdzkach ešte pred ustanovením klubu. Oficiálny
názov združenia znel „K 231 – Združenie bývalých politických väzňov, skrátene K 231“,
sídlom združenia bola Praha a pôsobnosť združenia zasahovala celú republiku, teda aj
Slovensko. V kľúčovej druhej časti stanov, ktorá sa zaoberala poslaním združenia sa písalo:
„2. Poslaním združenia je prispievať k uplatneniu demokratických práv členov, a tým teda i
k posilňovaniu socialistického zriadenia, a to tým, že združenie bude pomáhať svojim
členom k dosiahnutiu úplnej rehabilitácie, prípadne im poskytovať sociálnu pomoc. 3. Toto
poslanie uskutočňuje združenie tým, že a) informuje československé štátne orgány a
verejnosť vôbec o nárokoch a potrebách svojich členov; b) spolupracuje so štátnymi a
spoločenskými organizáciami na príprave všeobecných opatrení smerujúcich k náprave
krívd spôsobených členom nesprávnym použitím zákonov, ďalej v týchto stanovách
uvedených; c) pomáha svojim členom pri uplatňovaní ich oprávnených nárokov, prípadne
im poskytuje sociálnu pomoc; d) poriada schôdze, prednášky, kultúrne podniky; e) zakladá
účelové zariadenia.“80
Tretia časť návrhov stanov definovala členskú základňu. Do organizácie mohol
Prostor, 2009. s. 222
79 tamtiež, s. 222
80 tamtiež, s. 224-225
39

vstúpiť len ten československý občan, ktorý bol odsúdený podľa zákona č. 50/1923 Zb. a
podľa zákona č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré citované zákony neskoršie
nahradili. Právo stať sa členom mali i rodinný príslušníci takej osoby, ktorá bola podľa
uvedených zákonov odsúdená a zomrela, po prípade bola popravená.81
Proces ustanovovania okresných pobočiek klubu sa behom apríla veľmi rýchlo
rozbehol. Podľa vlastných odhadov klubu bolo za politické trestné činy odsúdených asi
128 tisíc ľudí. Behom apríla a mája bolo ustanovených takmer sto pobočiek klubu, do
ktorých sa prihlásilo takmer 40 tisíc členov. Presnú štatistiku členstva klub ale nemal,
pretože pred schválením stanov ich viesť ani nemohol.82
Tento prudký rozmach a doslova erupcia činnosti klubu a mnohých ďalších
občianskych hnutí a organizácii spolu necenzurovanou tlačou okrem nadšenia vyvolal
obavy nielen v konzervatívnej časti komunistickej strany ale i medzi radov tzv.
„progresivistov“, ktorým sa zdalo, že vývoj sa akosi odtrhol z reťaze.83
Stanovy K 231 boli koncipované zámerne nekonfliktne s vedomím toho, že budú
posudzované nielen na ministerstve vnútra, ale i v ústredí KSČ. Zreteľné známky sympatií
zo strany zástupcov týchto inštitúcií ešte nezaručovali priaznivé prijatie iniciatívy bývalých
politických väzňov. Návrhom stanov podávali bývali väzni režimu ruku.84
Podanou rukou bolo rovnako „Memorandum o poslaní a účeloch K 231“, ktoré
členovia výboru poslali prezidentovi republiky 16. apríla 1968. Na troch stranách v ňom
vyložili, prečo K 231 založili, akých ľudí združuje a aké sú ich hlavné programové zásady.
V memorande uviedli, že K 231 združuje „bývalých politických väzňov, o ktorých je dnes
všeobecne známe, že sa vo svojej veľkej väčšine stali obeťami bezprávia alebo spáchali
politický delikt ale nikdy nie z dôvodov nízkych a nečestných“.85
Preto bolo poslaním novej organizácie účinne pomáhať rehabilitáciám a to
rehabilitáciami právnymi, občianskymi i spoločenskými. Členovia výboru kládli v
memorande dôraz predovšetkým na právnu rehabilitáciu, na ktorej sa chceli aktívne
podieľať tým, že by priamo zasahovali do tvorby rehabilitačného zákona. A to nielen preto,
Prostor, 2009. s. 225
82 tamtiež, s. 225
83 tamtiež, s. 225
84 tamtiež, s. 225
85 tamtiež, s. 226
40

že sa ich zákon bezprostredne týkal, ale i preto, že chceli „byť priekopníkmi a strážcami
cesty, na ktorej bude znovu nastoľovaná dôvera v právny poriadok a viera, že sa nikdy
nebude opakovať to, čo sme prežili.“ Ďalšiu úlohu videli v presvedčovaní spoločnosti o
tom, že veľká väčšina politických väzňov bola odsúdená kvôli nesúhlasu s režimom, ktorý
zbavoval človeka jeho ľudských práv. Preto žiadali odstránenie všetkých diskriminačných
opatrení. Žiadali rovnako potrestanie všetkých páchateľov trestných činov bez ohľadu na
ich postavenie a funkcie. Nešlo im o odplatu a dopredu sa zriekali i sudcovskej roli. Ale
zločiny proti ľudskosti mali byť podľa ich názoru potrestané. Preto sa chceli hlásiť „u
príslušných orgánov ako svedkovia odsúdeniahodných skutkov, vrátane vrážd, ktoré neboli
justičným omylom“. Hlásili sa k „obrodnému procesu“, dúfali v návrat otrasenej dôvery
človeka k človeku, v návrat práva a spravodlivosti v čo najkratšej možnej dobe. Nezabúdali
ďalej zdôrazňovať, že K 231 je nepolitické združenie, „lebo sa nepýtame svojich členov,
ku ktorej politickej strane patria či patrili a neuchádzame sa ani o politickú moc v štáte.“ V
závere memoranda sa prihlásili ku spolupráci a prejavili vieru v šťastnú budúcnosť, v
ktorej bude K 231 nikdy „žalujúcou výstrahou“, ale „skôr smutnou spomienkou na
nešťastné udalosti, ktoré postihli našu krajinu“.86
Prvé dejstvo rokovania o legalizácii bolo pre K 231 úspešné. Organizácia riadne
podala žiadosť o schválenie stanov a ministerstvo vnútra ju prijalo. Zdalo sa, že k
legalizácii chýba len krôčik. Ako nadšene povedal Jaroslav Brodský, „my sme jediní, ktorí
majú od ministerstva vnútra potvrdenie, že naše stanovy sú vo schvaľovacom konaní“.
Nasledujúce dva mesiace, keď návrh stanov ležal na ministerstve vnútra, sa ale dokonale
premenili vnútorné i zahraničnopolitické súradnice Pražskej jari. Ukázalo sa, že vedenie
KSČ po počiatočnej a zrejme úprimne mienenej snahe previesť dôsledné rehabilitácie
nekomunistov začalo obracať, pretože medzi členmi K 231 boli „i ľudia odsúdení právom
za protištátnu činnosť“. Vedenie KSČ si začalo uvedomovať, že rehabilitácia, pokiaľ by
bola prevedená dôsledne, by zákonite viedla nielen k potrestaniu vinníkov a tvorcov
metód, „ktoré boli odmietnuté“, ale ku spochybneniu celého politického systému, ktorý ich
spôsobil.87
Veľmi dôležitá pre K 231 a ďalšie „najrôznejšie organizácie“ bola Dubčekom
vyslovená podmienka, že sa všetky novo vznikajúce organizácie musia uchádzať o
Prostor, 2009. s. 225-226
87 tamtiež, s. 236
41

členstvo v Národnom fronte. Práve táto podmienka, na ktorej sa komunisti zhodli 21.
marca 1968 v diskusii nad Akčným programom KSČ, urobila z Národného frontu, poistku,
ktorá bránila prelomeniu politického systému, vzniku opozície a ohrozeniu tzv. vedúcej
úlohy KSČ.88
Súbežne s budovaním organizácie a so snahou o jej legalizáciu sa ústredný
prípravný výbor K 231 začal venovať plneniu svojich programových cieľov. Pre tieto účely
zriadil ústredný prípravný výbor tri pracovné komisie: dokumentačnú, sociálnu a právnu.89
Ťažisko práce dokumentačnej komisie spočívalo vo zhromažďovaní svedectiev a
dokumentov, ktoré preukazovali porušovanie základných ľudských práv a zneužívanie
moci verejných činiteľov v československom justičnom a bezpečnostnom aparáte. Tieto
materiály mali slúžiť ako podklad k podávaniu podnetov k trestnému stíhaniu alebo k
zverejneniu v médiách.90
Sociálna komisia mala ďalekosiahle plány na finančnú a sociálnu výpomoc
postihnutým politickým prenasledovaním . Z plánu činnosti, ktorý vznikol rovnako v apríli
1968, sa dá posudzovať, že práca komisie sa mala sústrediť na štyri hlavné úlohy. Prvým
bolo zriadenie fondov a nadácií, z ktorej sa mala hradiť podpora v chorobe a v núdzi,
podpory v prípade úmrtia a študijného štipendia. Ako druhú úlohu si sociálna komisia
vytýčila sprostredkovanie výhodnej alebo plne hradenej liečebnej starostlivosti. Tretie
miesto v plánoch komisie patrilo bytovej otázke, v rámci ktorej malo byť riešené vrátenie
nútene vysťahovaných bytov a obstarávanie primerane náhradných bytov. A konečne
posledná úloha spočívala v špeciálnej sociálnej činnosti ako napr. ošetrenie v chorobe,
hľadanie detí, detské akcie, bezplatné poradenstvo a pod. . Z ďalekosiahlych plánov,
suplujúcim v mnohých ohľadoch štátny sociálny systém, sa však nepodarilo splniť nič.91
Medzi programovými cieľmi na prvom mieste figurovala rehabilitácia všetkých
bývalých politických väzňov. Aj keď síce KSČ vo svojom Akčnom programe a vláda vo
svojom programovom vyhlásení deklarovali vôľu urýchlene vypracovať a v Národnom
zhromaždení schváliť rehabilitačný zákon, K 231 sa nechcel spoliehať len na dobrú vôľu
zákonodarcov, naopak chcel do tvorenia zákona aktívne zasiahnuť. Išlo o to, aké parametre
Prostor, 2009. s. 242
89 tamtiež, s. 265
90 tamtiež, s. 265
91 tamtiež, s. 265-266
42

nový zákon bude mať a aký široký okruh bývalých politických väzňov zasiahne.92
Zamýšľaný zákon mal podľa združenia bývalých politických väzňov zrušiť všetky
rozsudky Štátnych súdov (Praha, Brno, Bratislava) a kolégia Najvyššieho súdu (pokiaľ v
prvej inštancii zastupovalo Štátne súdy) u politicky motivovaných rozsudkov z doby po
februári 1948. Tieto rozsudky podľa pisateľov spočívali na nezákonnom administratívnom
riadení, na chybnom procesnom riadení a na porušovaní práva. Priame dokazovanie viny
mali niesť štátne orgány, nie odsúdení, ktorí by tak svoju nevinu nemuseli preukazovať.
Generálna prokuratúra mala právo do pol roka navrhnúť pokračovanie trestného konania, a
keď tak neučinila, trestné konanie malo byť zo zákona zastavené. Takto ponímaný zákon
mal byť prijatý najneskoršie do najbližších volieb. V záverečnom odseku pisatelia
navrhovali, aby do zákona boli vkomponované i ustanovenia zaručujúce beztrestný návrat
všetkým politickým emigrantom.93
Združenie bývalých politických väzňov K 231 vypracovalo legislatívny návrh
zákona, ktorým by bolo možné rehabilitovať všetkých 128 tisíc odsúdených po februári
1948 podľa zákonov č. 50/1923 Zb. a č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré ich
neskôr nahradili. Nová norma sa nazývala Návrh zásad zákonnej úpravy súdnych
rehabilitácií alebo Zákona o všeobecnom zmieri a bola vypracovaná k 15. máju 1968.
Ústredný prípravný výbor K 231 ju schválil na svojej schôdzi 20. mája 1968.94
Zákon o všeobecnom zmieri sa skladal z preambule a troch kapitol. Rehabilitovaní
mali byť všetci občania, ktorí boli od začiatku roku 1948 do konca roku 1967 odsúdení pre
trestné činy politickej povahy podľa zákonov 50/1923 Zb. a 231/1948 Zb. a podľa
zákonov, ktoré ich neskoršie nahradili. Zákon by teda rehabilitoval každého bývalého
politického väzňa. Súčasne sa týmto občanom zo zákona vracali všetky občianske práva,
hodnosti, tituly, rády a také spoločenské postavenie, ktoré nadobudli pred zatknutím a
odsúdením. Tak by sa stali plnoprávnymi občanmi, oprávnenými vykonávať všetky
spoločenské a pracovné funkcie podľa vzdelania a schopností, aké nadobudli. Súd by o ich
rehabilitáciách vydal písomné uznesenie ako preukaz.95
S prípravou rehabilitačného zákona začalo ministerstvo spravodlivosti z vlastnej
Prostor, 2009. s. 266
93 tamtiež, s. 266
94 tamtiež, s. 270
95 tamtiež, s. 271
43

Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

Recommandé

Recommandé

Contenu connexe

Plus de Právny Dom

Plus de Právny Dom (20)

Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968