Deväť odporúčaní pre viac lepšej práce

9 ODPORÚČANÍ PRE VIAC LEPŠEJ PRÁCE

9 ODPORÚČANÍ
PRE VIAC LEPŠEJ
PRÁCE
Čo urobiť pre to, aby Slovensko
tvorilo pracovné miesta

Nové idey pre Slovensko 1


2 Nové idey pre Slovensko


Nové idey pre Slovensko

9 odporúčaní pre viac lepšej práce
Čo urobiť pre to, aby Slovensko tvorilo pracovné miesta

Autori:

Miroslav Beblavý,
s pomocou Tomáša Meravého

Cennými pripomienkami k obohateniu tohto dokument prispeli:
Martin Filko
Ivan Štefunko
Michal Vašečka
Robert Žitňanský

Poznámka: Publikácia obsahuje časť textu z publikácie
Beblavý, M.: Sociálna politika, Prešov, ADIN, s.r.o., 2009

Máj 2010



9 odporúčaní pre viac lepšej práce
Čo urobiť pre to, aby Slovensko tvorilo pracovné miesta

Autori:

Miroslav Beblavý,
s pomocou Tomáša Meravého

Cennými pripomienkami k obohateniu tohto dokument prispeli:
Martin Filko
Ivan Štefunko
Michal Vašečka
Robert Žitňanský

© SGI, Kalinčiakova 27, 831 04 Bratislava
www.governance.sk, sgi@governance.sk
www.noveidey.sk

Pre SGI vydal ADIN, s.r.o.

Máj 2010

ISBN 978-80-89244-66-9

OPEN SOCIETY INSTITUTE



OBSAH

Úvod a zhrnutie ............................................................ 5
Analýza ........................................................................ 8
1.) Trh práce sa nezastaví - staré povolania zanikajú,
nové vznikajú................................................................................8
2.) Kde tvoria pracovné miesta iní – tri príklady ........................ 10
3.) Prečo sa zaoberať zamestnanosťou namiesto
nezamestnanosti?...................................................................... 13
4.) Celková zamestnanosť – vzory a nevzory ............................ 16
5.) Ako je to na Slovensku? ........................................................... 18
Odporúčania................................................................21
1.) Nebráňme masiﬁkácii vysokoškolského vzdelania,
ale nástojme na kvalite .............................................................21
2.) Cez systémovú zmenu kombinovanú s cielenými
projektami integrácie zabezpečme kvalitné
stredoškolské vzdelanie pre všetkých..................................... 23
3.) Stabilizujme celkové daňové a odvodové zaťaženie
v ekonomike, ale znížme zaťaženie práce a výrazne
zefektívnime odvodový systém................................................ 24
4.) Umožnime aj rodičom malých detí reálne fungovanie
modelu 1,5-2 pracovných uväzkov v rodine ......................... 26
5.) Zvýšme konkurenciu úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny a posilnime postavenie nezamestnaných pri
rozhodovaní o investíciách do ich zamestnateľnosti ............ 28
6.) Nespoliehajme sa na návrat pracovných príležitostí
v pôdohospodárstve, baníctve a priemysle........................... 29
7.) Nespoliehajme sa ani na stavebníctvo ako na zdroj
rastu zamestnanosti a netlačme umelo na jeho ďalší rast.... 30
8.) Podporme uspokojenie dopytu a rast zamestnanosti
v službách sociálneho, zdravotníckeho a vzdelávacieho
charakteru s dôrazom na obmedzenie dopadu na verejné
ﬁnancie........................................................................................31
9.) Odbúravajme systematicky bariéry, ktoré bránia tvorbe
pracovných miest v službách ....................................................31



ÚVOD A ZHRNUTIE
Úspešné zvládnutie problematiky zamestnanosti považujeme za jednu z kľúčových výziev
pre budúcu prosperitu Slovenska. Aby totiž slovenská ekonomika bola schopná dlhodobo
dobiehať bohatšie ekonomiky západnej Európy, bola odolnejšia voči prudkým externým
výkyvom a zabezpečila tvorbu nových a kvalitnejších pracovných miest, budú musieť
tvorcovia verejnej politiky urobiť veľký kus práce. Navyše, jednorazové reformné vypätie
v tomto prípade určite stačiť nebude, pretože trh práce sa neustále vyvíja, a reagovať na
tieto zmeny – no nenapáchať pritom viac škody ako úžitku, nech už sú motívy politikov
akokoľvek dobré – vyžaduje neustále úsilie a štúdium zahraničných vzorov aj odstrašujúcich
skúseností.

Táto publikácia prináša návrhy na konkrétne opatrenia, ktoré by podľa nášho presvedčenia
v súčasnosti výrazne napomohli tvorbe nových, lepších pracovných miest na Slovensku.

1.) Nebráňme masiﬁkácii vysokoškolského vzdelania, ale nástojme na
kvalite

Problémom Slovenska nie je priveľa študentov, ale kvalita ich vzdelávania, osobitne
z hľadiska odovzdania vedomostí a zručností potrebných pre prácu v servisnej ekonomike.
Preto súčasťou reformy vysokých škôl musí byť nielen všeobecný dôraz na kvalitu, ale aj
zmena obsahu – tzv. kurikulárna zmena. Dôležité bude nezanedbať ani kvalitu a počet
absolventov prírodných a technických vied.

2.) Cez systémovú zmenu kombinovanú s cielenými projektami integrácie
zabezpečme kvalitné stredoškolské vzdelanie pre všetkých

Slovensko má vysoký podiel ľudí so stredoškolským vzdelaním, problematická je
však kvalita vzdelania v medzinárodnom porovnaní. Navyše, úspech slovenského
žiaka nadmerne závisí od jeho socio-ekonomického postavenia a podľa OECD je
dôvodom najmä príliš skoré inštitucionálne oddeľovanie lepších žiakov od horších. Preto
navrhujeme napríklad zváženie existencie / tlaku na zmenu najslabších škôl z hľadiska
výsledkov v celoštátnych testoch, oslabenie systému špeciálnych škôl, predĺženie školskej
dochádzky zo 16 na 18 rokov, posilnenie prvkov zlepšujúcich šance detí z chudobných
rodín (sociálne štipendiá a pod.).


3.) Stabilizujme celkové daňové a odvodové zaťaženie v ekonomike, ale
znížme zaťaženie práce a výrazne zefektívnime odvodový system

Problém slovenskej zamestnanosti nespočíva v celkovom daňovo-odvodovom bremene,
ale v daňovom a odvodovom zaťažení práce na rozdiel napríklad od kapitálu. Riešením
môže byť kombinácia troch opatrení: Zjednotenie výberu daní a odvodov / obmedzenie
výnimiek, zníženie sadzieb a zavedenie odpočítateľnej položky aj z odvodov (silnejší
efekt na nízko platenú prácu).

4.) Umožnime aj rodičom malých detí reálne fungovanie modelu 1,5-2
pracovných uväzkov v rodine

Každá rodina s malými deťmi musí riešiť otázku, ako spojiť starostlivosť o ne so zamestnaním.
Zamestnanosť matiek malých detí na Slovensku však patrí medzi najnižšie v EÚ. Kľúčovým
opatrením bude zabezpečiť dostupnú starostlivosť o malé deti a obmedziť demotivačné
účinky súčasnej legislatívy na zamestnanosť rodičov malých detí.

5.) Zvýšme konkurenciu úradom práce, sociálnych vecí a rodiny a posilni-
me postavenie nezamestnaných pri rozhodovaní o investíciách do ich
zamestnateľnosti

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny chýba konkurencia, ktorá by ich tlačila k lepšiemu
výsledku, a motivácia ku klientsky orientovanému prostrediu. Preto navrhujeme zvýšenie
konkurencie cez otvorenie siete služieb zamestnanosti a zavedenie platieb podľa
výsledkov. Ďalej navrhujeme posilnenie postavenia a slobody voľby pre nezamestnaných
pri rozhodovaní o tom, ako použiť prostriedky na ich zamestnávanie či zvýšenie
zamestnateľnosti, a tiež presun dôrazu z ﬁnancovania priamej tvorby pracovných miest na
budovanie ľudského kapitálu, a to najmä na dlhodobé investície (dokončenie základného
či stredného vzdelania).

6.) Nespoliehajme sa na návrat pracovných príležitostí v pôdohospodár-
stve, baníctve a priemysle

Vyspelé ekonomiky dlhodobo znižujú podiel zamestnanosti v tzv. primárnom
a sekundárnom sektore – pôdohospodárstvo, baníctvo a priemysel. Slovensko
sa vymyká nárastom priemyslu o viac ako 50 tisíc pracovných miest medzi rokmi
2000 a 2008. Investori aj domáci podnikatelia budú v prípade úspešného
hospodárskeho vývoja naďalej tvoriť nové pracovné miesta v priemysle, tie
však s najväčšou pravdepodobnosťou budú len mierne prevyšovať (ak vôbec)


zanikajúce miesta v priemyselných odvetviach, kde Slovensko bude strácať mzdovú
konkurencieschopnosť.

7.) Nespoliehajme sa ani na stavebníctvo ako na zdroj rastu zamestna-
nosti a netlačme umelo na jeho ďalší rast

Infraštruktúrne potreby Slovensku sú veľmi rozsiahle a stavebníctvo bude preto zohrávať aj
v budúcnosti významnú úlohu v slovenskej ekonomike a zamestnanosti. To však neznamená,
že sa má stať významným dodatočným impulzom rastu zamestnanosti. Príklady iných krajín
ukazujú, že priveľký „tlak na pílu“ vedie k prasknutiu bubliny a následnému obrovskému
pádu zamestnanosti. Neodporúčame preto tlačiť na prudký rozvoj verejných prác či
podporovať umelo súkromné investície.

8.) Podporme uspokojenie dopytu a rast zamestnanosti v službách so-
ciálneho, zdravotníckeho a vzdelávacieho charakteru s dôrazom na
obmedzenie dopadu na verejné financie

V slovenskej ekonomike existujú odvetvia s výrazným dopytom po ich službách, ktoré
sú navyše náročné na ľudskú prácu (väčšinou kvalifikovanú). Sú teda ideálne na tvorbu
pracovných miest. Ide o služby sociálneho, zdravotníckeho a vzdelávacieho charakteru.
Aby zároveň boli financovateľné bez negatívnych dôsledkov na iné odvetvia, treba veľmi
starostlivo nastaviť pravidlá pre tieto oblasti tak, aby umožňovali v čo najväčšej miere
viaczdrojové financovanie, a to najmä tam, kde je priestor pre súkromné dofinancovanie.

9.) Odbúravajme systematicky bariéry, ktoré bránia tvorbe pracovných
miest v službách

Kľúčom k zamestnanosti v službách nie sú len vzdelávacie či sociálne služby, ale najmä
ostatné sektory, siahajúce od sofistikovaných IT odvetví cez turizmus až po upratovačky.
Tvorba pracovných miest v službách často nebýva otázkou rozsiahlych investícií (na rozdiel
od priemyslu), ale skôr dostupnosti pracovnej sily, priateľskej regulácie a ceny práce.



ANALÝZA
1.) Trh práce sa nezastaví - staré povolania zanikajú, nové vznikajú

Pokrok v informačných technológiách a zdravotníctve, rastúca produktivita práce,
premiestňovanie výroby a outsourcing služieb do krajín s lacnejšou pracovnou silou sú
faktory, ktoré spolu so zmenou životného štýlu, starnutím populácie a vyšším zapojením
žien do pracovného života viedli k zmene odvetvovej štruktúry ekonomiky a zamestnanosti
v západnom svete. Na poľnohospodárstvo a priemysel pripadá čoraz menšia časť hrubého
domáceho produktu, zatiaľ čo výrazne vzrastá význam služieb.

V dôsledku týchto zmien dnes už len zriedkavo narazíme na niekoho, kto vykonáva
prácu baníka alebo výrobcu klobúkov, pričom povolania ako telefónna spojovateľka
alebo operátor výťahov zmizli úplne. Výrobcovia písacích strojov sa buď preorientovali na
modernejšie produkty, alebo skrachovali. Úplným protikladom sú povolania, ktoré v tomto
období zaznamenali rozkvet, napríklad v oblasti zdravotných a sociálnych služieb alebo
informačných technológií. Každopádne, typológia bežných povolaní sa vo vyspelých
štátoch za niekoľko desaťročí zmenila na nepoznanie. V nasledujúcej tabuľke vidíme
príklad momentálne najobľúbenejších povolaní z USA, teda takých, do ktorých vstupuje
najviac ľudí.

Desať najobľúbenejších povolaní v USA
Analytik sieťových systémov
Asistent lekára
Zdravotný asistent
Špecialista na zdravotné záznamy a informácie
Softvérový inžinier
Asistent fyzioterapeuta
Tréner ﬁtnes
Správca databáz
Veterinárny technik
Zubnolekársky hygienik
Zdroj: http://www.alec.co.uk/

Slovensko tiež prešlo v uplynulých desaťročiach prudkými zmenami. Zmeny v odvetvovej
štruktúre zamestnanosti zasiahli našu krajinu v 20. storočí dokonca ešte o čosi silnejšie ako
mnohé západné krajiny. V 20. rokoch minulého storočia bol pomer medzi zamestnanosťou
v poľnohospodárstve a v priemysle na Slovensku 61:17. Ešte pred dvoma dekádami malo


Slovensko centrálne riadenú ekonomiku, orientovanú na ťažký priemysel. Socialistická
ekonomika bola surovinovo a energeticky náročná, trh práce nebolo možné nazývať
skutočným trhom, finančný sektor bol zredukovaný na systém štátnej monobanky,
samozamestnávanie bolo vylúčené, komerčné služby sa zanedbávali, nezamestnanosť
oficiálne neexistovala. Napriek tomu sa v ekonomike diali zmeny. Zamestnanosť
v pôdohospodárstve na Slovensku klesla od roku 1961 do roku 1993 zo 420-tisíc na 253-
tisíc. Minulý rok už bola len 85-tisíc ľudí, pracujúcich v pôdohospodárstve.

Od pádu komunizmu prešlo Slovensko veľmi bolestivým procesom inštitucionálnej
transformácie a odvetvovej reštrukturalizácie, ktorej výsledkom bolo vytvorenie trhovej
ekonomiky a integrácia do západných štruktúr. Životná úroveň výrazne vzrástla, tento
proces však bol (a stále je) poznačený zánikom starých pracovných miest a zvýšenou
mierou nezamestnanosti. V roku 1993 pracovalo na Slovensku 41-tisíc baníkov. Dnes
ich je menej ako 11-tisíc. Vzhľadom na nepriaznivú štartovaciu pozíciu a krátky časový
horizont však môžeme označiť výkon obyvateľov Slovenska vo vytváraní nových
pracovných miest za úctyhodný. Hoci aj dnes naša krajina v porovnaní s najvyspelejšími
štátmi v hlavných trendoch trochu zaostáva, môžeme aj na Slovensku pozorovať rastúci
význam sektoru služieb vo vytváraní nových pracovných miest. Najviac takýchto pozícií sa
nachádza vo veľkých slovenských mestách, akými sú Bratislava a Košice.

Ak vezmeme údaje z najväčšieho portálu pre trh práce (profesia.sk), medzi 10 najčastejšie
sa objavujúcimi ponukami sú „klasické“ povolania, ako aj úplne nové typy profesií.

Desať najčastejšie sa objavujúcich pozícií na portáli Profesia.sk
Administratívny pracovník 379x
Account manager 232x
Obchodný zástupca 497x
Obchodný manažér 395x
IT konzultant 266x
Účtovník 250x
IT analytik 236x
Softvérový inžinier 235x
Technical Support Specialist 220x
Projektový manažér 205x
Zdroj: http://www.profesia.sk/

Pri pohľade na úplne nové typy pracovných miest uvidíme na portáli profesia.sk ponuky,
ktoré ešte pred niekoľkými rokmi na Slovensku neexistovali a ani dnes mnohým nič nehovoria:
back-office špecialista, bezpečnostný manažér, databázový analytik, disponent, monitor


klinických štúdií, procesný inžinier, regulatory affairs manager, špecialista reportingu či
upisovateľ poistného rizika. Ukazujú, ako rýchlo sa mení aj náš trh práce.

2.) Kde tvoria pracovné miesta iní – tri príklady

Príklad č. 1: Zánik britského priemyslu a vznik ekonomiky služieb.
Finančná bublina.

Británia je kolískou kapitalizmu a priemyselnej revolúcie. Dlho bývala tradičnou
priemyselnou krajinou. Po 2. svetovej vojne však boli po nástupe labouristov k moci
znárodnené veľké priemyselné odvetvia ako ťažba uhlia, hutníctvo ocele, železnice,
cestná hromadná doprava, letecká doprava a rozvod plynu či elektrickej energie.
Následkom toho, že veľká časť britského priemyslu bola „vlastnená štátom, ale
ovládaná odbormi“, sa behom druhej polovice 20. storočia postupne začalo prejavovať
zaostávanie britského priemyslu a dramatický pokles konkurencieschopnosti. V roku 1950
bol podiel Spojeného kráľovstva na svetovom exporte 25%, na stavbe obchodných lodí
33%, a na exporte ocele 15%. Do roku 1973 klesol jej podiel na exporte na 9%, vo
výrobe obchodných lodí na 4%, a na exporte ocele na 5%.

Odklon od socialistických politík nastal počas 80. rokov. Vláda Margaret Thatcherovej
sprivatizovala štátne podniky, znížila daňové zaťaženie, liberalizovala trh práce
a deregulovala ﬁnančné trhy. V rámci týchto mantinelov hospodárskej politiky pokračovali
aj nasledujúce britské vlády. Počas Thatcherovej vlády kleslo členstvo v odboroch v Británii
z 12 miliónov na 6 miliónov.

Vďaka týmto opatreniam sa britská ekonomika ozdravila. Nezamestnanosť klesla
a produktivita práce vzrástla. Liberálne podnikateľské prostredie, dlhý pracovný čas,
vzdelaná pracovná sila a príchod globalizácie priali rozvoju moderných odvetví,
predovšetkým bankovníctvu, poisťovníctvu, obchodu s cennými papiermi, právnym
službám, reklame, sociálnym službám a informačným technológiám.

Cenou za ekonomický rast však bol úpadok klasického priemyslu, ktorý ani po odpojení
od štátnej kasy nebol konkurencieschopný. Mnohé podniky nedokázali vymazať dedičstvo
technologického zaostávania a zlého manažmentu, a preto skrachovali alebo boli
rozštiepené. Nažive zostala hŕstka špecializovaných podnikov, najmä v automobilovom,
leteckom a zbrojnom priemysle. Úplne zaniklo baníctvo, istý nárast zaznamenala ťažba
ropy. Tento trend sa urýchlil po návrate labouristov, ktorí praktizovali hospodársku politiku
ústretovú voči rozvoju služieb. V roku 1997 bol podiel priemyslu na zamestnanosti
v Británii porovnateľný s Nemeckom. Dnes zamestnáva britský priemysel 12% pracovnej
sily, nemecký 21%.


Následkom tohto vývoja bolo, že Briti sa pýšili vynálezom vysoko konkurencieschopnej
postindustriálnej ekonomiky. Avšak ani jednostranná orientácia na služby sa neukázala
byť zárukou dlhodobej prosperity. Vysoký podiel ﬁnančných služieb a ohromná veľkosť
aktív britských bánk v porovnaní k hrubému domácemu produktu mali za následok, že
ﬁnančná kríza v roku 2008 sa v Británii prejavila veľmi tvrdo. Recesia viedla v Británii
nielen k nárastu nezamestnanosti a verejného dlhu, ale aj k pochybnostiam o vitálnosti
britského ekonomického modelu. Briti sa začínajú odvracať od svojho modelu služieb,
a hľadajú cestu k vytváraniu nových pracovných miest v priemysle. Krajina však stratila
veľkú časť know-how, a konkurencia v odvetví na európskom kontinente je silná. Ako
o riešení sa diskutuje o zelenej ekonomike a environmentálnych technológiách. Do akej
miery je táto cesta reálna, je však otázne.

Príklad č. 2: Stredoeurópsky priemysel je takmer nasýtený

Pokles zamestnanosti v tradičných odvetviach primárneho a sekundárneho sektora nie
je jav, ktorý by bol obmedzený len na Spojené kráľovstvo. Týmto vývojom prešli všetky
industrializované krajiny, len v niektorých je tento trend rýchlejší, v iných je pomalší.
V Nemecku zamestnáva priemysel stále viac než 20% pracovnej sily. V Spojených štátoch
a Veľkej Británii je táto hodnota približne polovičná. Väčšina krajín Európskej únie sa
nachádza niekde medzi týmito extrémami.

Ťažba nerastných surovín má vo všetkých vyspelých krajín len zanedbateľný vplyv na
zamestnanosť. Ďalším spoločným javom je celkový pokles významu pôdneho hospodárstva
a rybolovu, ktoré zvyčajne zamestnávajú len niekoľko percent pracovnej sily. Výnimkou
v tomto smere sú stredomorské štáty. V Grécku či v Portugalsku stále zamestnáva
poľnohospodárstvo a rybolov asi desatinu pracovnej sily. Pred tridsiatimi rokmi bol však
tento podiel viac než dvojnásobný.

Výnimkou v trende oslabovania významu priemyslu pre tvorbu nových pracovných miest sú
niektoré krajiny strednej a východnej Európy (menovite Česko a Slovensko), ktoré dokážu
v tomto odvetví nahrádzať odchod pracovných miest do lacnejších krajín novými investícia-
mi s vyššou pridanou hodnotou a udržiavať tak stabilnú úroveň zamestnanosti v priemysle.
Ich zamestnanosť v priemysle patrí dokonca k najvyšším v rámci OECD aj vo svete. Na
Slovensku dosahuje zamestnanosť v priemysle takmer 25%, v Česku takmer 30%.

Príklad č. 3: Stavebná bublina v Írsku a Španielsku. Možno aj na
Slovensku?

Medzi odvetvia, ktoré v posledných rokoch prispievali k rastu zamestnanosti na Slovensku
aj v iných krajinách, patrí stavebníctvo. Najvyšší nárast zaznamenali Írsko a Španielsko.


Zamestnanosť v tomto sektore môže zvyšovať priamo aj vláda, a to infraštruktúrnymi
projektami, akými sú napríklad programy stavby diaľnic, mostov a tunelov, obnovy
železničnej infraštruktúry, alebo výstavby sociálnych bytov.

Vývoj zamestnanosti v stavebníctve v Írsku a Španielsku
14

13

12

11

10

9

8

7
1999 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009

Írsko Španielsko

Zdroj: Eurostat

Cenou za nárast zamestnanosti v týchto krajinách však bolo následné spľasnutie
stavebnej bubliny, spôsobenej prílivom lacných peňazí z krajín dosahujúcich trvalé
prebytky bežného účtu platobnej bilancie (typickým príkladom je exportne zamerané
Nemecko). K ozrejmeniu príčin vzniku bubliny: Oba štáty sú členom eurozóny, v ktorej
pre štáty v rôznom štádiu ekonomického cyklu platí vždy len jedna úroková sadzba.
Úroky prispôsobené ekonomickej situácii najväčších európskych ekonomík môžu
v iných krajinách pôsobiť procyklicky. To sa stalo aj v prípade Španielska, ktoré od prijatia
do EHS v roku 1986 zažívalo až donedávna enormný ekonomický boom. Táto situácia
by si bola vyžadovala reštriktívnejšiu menovú politiku, k čomu však v potrebnej miere
nedošlo, keďže Európska centrálna banka sa sústreďovala na povzbudenie stagnujúcich
ekonomík Nemecka a Francúzska. Prehrievanie španielskej ekonomiky, vysoká inﬂácia
a spľasnutie bubliny na trhu nehnuteľností mali za následok, že Španielsko patrí medzi
krajiny najhoršie zasiahnuté nezamestnanosťou. Tá sa na konci roka 2009 vyšplhala až
na úroveň 18,9%.


Porovnanie zamestnanosti v stavebníctve v krajinách Európskej únie, 2008.
Belgicko
Británia
Bulharsko
Cyprus
ýeská republika
Dánsko
Estónsko
Fínsko
Francúzsko
Grécko
Holandsko
Írsko
Italy
Litva
Lotyšsko
Luxembursko
Ma arsko
Malta
Nemecko
Po sko
Portugalsko
Rakúsko
Rumunsko
Slovensko
Slovinsko
Španielsko
Švédsko

5 6 7 8 9 10 11 12

Zdroj: Eurostat

Tento graf ukazuje, že v roku 2008 patrilo Slovensko ku krajinám s najvyššou
zamestnanosťou v stavebníctve v Európskej únii a veľký priestor pre ďalšie zvyšovanie,
ktoré by zrejme bolo aj tak neudržateľné, neexistuje.

3.) Prečo sa zaoberať zamestnanosťou namiesto nezamestnanosti?

S „mierou nezamestnanosti“ sa vo verejnej debate stretávame veľmi často. Hovoria o nej
politici i médiá a jej vývoj je všeobecne považovaný za dôležitý ukazovateľ vývoja krajiny.
Menej sa hovorí o „miere zamestnanosti“, ktorá je pre vývoj krajiny prinajmenšom rovnako
dôležitá. Čo tieto pojmy znamenajú a prečo je dôležité vedieť, v čom sa líšia?

Ak uvažujeme o nezamestnanosti, je dôležité rozdeliť ľudí na základe toho, či majú záujem
pracovať, na dve skupiny:
a.) ekonomicky aktívne obyvateľstvo (tí, ktorí pracujú alebo sa snažia získať pracovné
miesto),
b.) neaktívne obyvateľstvo (ľudia bez záujmu o zamestnanie, mimo trhu práce, s inými
zdrojmi na život než práca).


Toto rozdelenie je veľmi dôležité na pochopenie skutočného obsahu slovného spojenia
„miera nezamestnanosti“. Tá totiž vyjadruje pomer počtu nezamestnaných k počtu
ekonomicky aktívneho obyvateľstva.

Ak hovoríme o zamestnanosti, máme na mysli pomer počtu zamestnaných obyvateľov
k počtu všetkých obyvateľov vo veku 15 až 64 rokov.

Je veľmi dôležité rozlišovať obsah pojmov zamestnanosť a nezamestnanosť. Okrem
iného aj preto, že z korektného rozlišovania vyplývajú dôležité konzekvencie pre verejnú
politiku. Napríklad tá, že cieľom každej zodpovednej sociálnej politiky by viac než úsilie
o znižovanie miery nezamestnanosti malo byť zvyšovanie miery zamestnanosti. Na základe
rastu zamestnanosti potom môže klesať aj miera nezamestnanosti s tým, že nepôjde len
o štatistickú „hru s číslami“ (ktorá je podmienená napríklad metodológiou). Snahou štátu
by totiž malo byť, aby čo najviac ľudí pracovalo a odvádzalo štátu dane, a nie aby bol
opticky čo najmenší počet ľudí, ktorí si „aktívne“ hľadajú prácu.

Prečo je to tak, ukazuje dobre nasledujúca tabuľka, zobrazujúca mieru zamestnanosti
a nezamestnanosti vo vybraných krajinách Európskej únie. Ako vidíme, medzi oboma
veličinami existuje len slabý vzťah.

Tabuľka 1: Miera zamestnanosti verzus miera nezamestanosti.
Krajina Miera nezamestnanosti Miera zamestnanosti
1999 2004 2007 Jún 2009 1999 2004 2007 Jún 2009
Bulharsko ... 12,1 6,9 6,8 ... 54,2 61,7 64
Česká rep. 8,6 8,3 5,3 6,3 65,6 64,2 66,1 66,6
Dánsko 5,2 4,6 4,6 6,2 76 75,7 77,1 78,1
Nemecko 8,2 9,8 8,4 7,7 65,2 65 69,4 70,7
Estónsko 11,3 9,7 4,7 17 61,5 63 69,4 69,8
Írsko 5,7 4,6 4,6 12,2 63,3 66,3 69,1 67,6
Španielsko 12,5 10,6 8,3 18,1 53,8 61,1 65,6 64,3
Maďarsko 6,9 6,1 7,4 10,3 55,6 56,8 57,3 56,7
Rakúsko 3,9 4,9 4,4 4,4 68,6 67,8 71,4 72,1
Poľsko 13,4 19 9,6 8,2 57,6 51,7 57 59,2
Slovensko 16,4 18,2 11,1 11,7 58,1 57 60,7 62,3
Slovinsko 7,3 6,3 6,1 6,1 62,2 65,3 67,8 68,6
Fínsko 10,2 8,8 6,9 8,5 66,4 67,6 70,3 71,1
Spojené
5,9 4,7 5,3 ... 71 71,7 71,5 71,5
kráľovstvo
Priemer EÚ ... 9 7,1 8,9 61,8 63 65,4 65,9
Zdroj: Eurostat


Ešte v roku 1999 bola evidovaná najvyššia nezamestnanosť v krajinách ako Estónsko,
Španielsko, Poľsko či Fínsko (10,2-13,4%). Tieto krajiny však boli schopné znížiť svoju
nezamestnanosť do roku 2007 významným spôsobom a to o 3,3-6,6%. Svedčí to
o schopnosti pracovných trhov v týchto krajinách generovať pracovné miesta a zamestnávať
nezamestnaných.

Najnižšiu nezamestnanosť v roku 1999 dosahovali krajiny ako Rakúsko, Írsko či Dánsko,
pričom si tieto krajiny s výnimkou Írska udržiavajú nízku nezamestnanosť aj počas súčasnej
svetovej ekonomickej a finančnej krízy. V Írsku spôsobila finančná kríza výrazný nárast
nezamestnanosti v rokoch 2007 až 2009 (o 7,6%). Írsky pracovný trh sa tak ukázal byť
zraniteľnejší voči výkyvom vo svetovej ekonomike než pracovné trhy v Rakúsku či Dánsku,
kde finančná kríza nespôsobila nárast nezamestnanosti, alebo ju zvýšila len málo.

Pri zamestnanosti sa najúspešnejšie krajiny prekrývajú s krajinami, ktoré dosahujú najnižšiu
nezamestnanosť – ako sú Dánsko či Rakúsko (78,1% respektíve 72,1%). Zaujímavým
príkladom sú krajiny ako Fínsko, Írsko či Estónsko, v ktorých spôsobila ekonomická kríza
prudký nárast nezamestnanosti (o 1,6-12,3%), ale zamestnanosť v týchto krajinách počas
krízového obdobia medzi rokmi 2007 a súčasnosťou rástla o 0,4% v prípade Estónska,
mierne klesla v prípade Írska (o 1,5% v roku 2009) alebo rástla o 0,8% v prípade Fínska.
Príklady týchto krajín popierajú súvis medzi nezamestnanosťou a zamestnanosťou v krajine
a oba údaje majú svoj vlastný vývoj.

Najhoršiu mieru zamestnanosti dosahujú krajiny ako Maďarsko či Poľsko (56,7%
respektíve 59,2%). Súčasná finančná kríza však mala len slabý vplyv na pokles
zamestnanosti v týchto krajinách – zamestnanosť klesla v Maďarsku len o 0,6% medzi
rokmi 2007 a 2009, pričom v tomto sledovanom období rástla zamestnanosť v Poľsku
o 2,2%. Tieto krajiny dosahujú dlhodobo najhoršie čísla zamestnanosti, čo poukazuje
na nedostatočnú schopnosť pracovného trhu generovať pracovné miesta alebo príliš
štedrý sociálny systém, ktorý nedostatočne motivuje hľadať si prácu a znižuje tým mieru
zamestnanosti v krajine.

Slovensko bolo ešte v roku 1999 krajinou s najvyššou mierou nezamestnanosti v rámci
skúmaných krajín. Po roku 2004 sa vývoj radikálne zmenil a implementované štrukturálne
reformy v krajine spolu s prívalom zahraničných investícií mali za následok pokles
nezamestnanosti o 7,1% v roku 2007. Finančná kríza však zvýšila nezamestnanosť.
Slovensko tak aj v súčasnosti opäť patrí medzi krajiny s najvyššou nezamestnanosťou, aj
keď nedosahuje hodnoty Španielska alebo Lotyšska.

Pri otázke zamestnanosti patrí Slovensko krajiny s vyššiou mierou zamestnanosti, ktorá
vzrástla od roku 1999 o 4,2%. Prepad zamestnanosti sme mohli zaznamenať až v roku
2009 ako dôsledok hospodárskej krízy.


Priamočiary, nepriamy vzťah narúša napríklad Maďarsko, ktorá má priemernú
nezamestnanosť, ale veľmi nízku zamestnanosť, pretože rozsiahle vrstvy obyvateľstva boli
z trhu práce vytesnené cez sociálny systém (predčasné dôchodky, invalidné dôchodky).
Takéto prístupy však neboli obmedzené len na postkomunistické krajiny – naopak,
boli prevzaté zo Západu. Zjednodušene povedané, môžeme rozoznať štyri spôsoby
uvažovania spojené s rôznymi obdobiami:
V povojnových desaťročiach bola nezamestnanosť spájaná najmä s celkovým
agregátnym dopytom a stavom ekonomiky. Hospodárska politika sa snažila o plnú
zamestnanosť, ale primárne cez makroekonomické nástroje vysokého hospodárskeho
rastu cez stimuláciu dopytu.
V 70. a 80. rokoch, keď snaha riešiť dôsledky ropných šokov tradičnými metódami
zlyhali, zamerali sa mnohé západné vlády na znižovania nezamestnanosti cez
odčerpávanie pracovnej sily z trhu prostredníctovm predčasných dôchodkov či
uľahčeného prístupu k invalidite.
V 90. rokoch sa pohľad verejnej politiky začal meniť, a to z dvoch dôvodov. Prvým bolo
uvedomenie, že vzhľadom na demograﬁckú krízu je znižovanie nezamestnanosti cez
vytesňovanie produktívnych zamestnancov z trhu práce úplne kontraproduktívne a dlho-
dobo nevedie ani k vyššej zamestnanosti, ani k nižšej nezamestnanosti. Druhým bolo to,
že miera zamestnanosti sa prestala považovať za zrkadlo národných špecifík – tradície
zamestnanosti žien a starších ľudí – a začala sa stávať kľúčovým indikátorom.
S tým súvisí aj nový dôraz na dlhodobú nezamestnanosť a sociálne vylúčenie. V 90.
rokoch minulého storočia sa prvýkrát objavil problém dlhodobej nezamestnanosti ako
jedna z hlavných tém sociálnej politiky. Dlhodobá nezamestnanosť začala rásť po tom,
ako skončili ropné šoky (v 70. rokoch), kedy veľa ľudí prišlo o prácu a neskôr si (aj
kvôli zmene štuktúry ekonomiky, spôsobenej napríklad aj ropnými šokmi a nástupom
počítačov) napriek zlepšeniu situácie a rastu ekonomiky nevedeli nájsť novú. Objavil
sa tiež problém zamestnávania invalidov a žien v domácnostiach.

4.) Celková zamestnanosť – vzory a nevzory

Ak teraz našu analýzu európskych trhov práce zjednodušíme, zistíme, že v rámci
Európskej únie môžeme pozorovať niekoľko ekonomických modelov zamestnanosti, ktoré
sa od seba odlišujú jednak celkovou mierou zamestnanosti, a tiež odvetvovou štruktúrou
zamestnanosti.1 Rozdelenie na modely použijeme preto, aby sme načrtli možné alternatívy

1
Miera nezamestnanosti vyjadruje pomer počtu nezamestnaných k počtu ekonomicky aktívneho obyvateľstva.
Miera zamestnanosti vyjadruje pomer počtu zamestnaných obyvateľov k počtu všetkých obyvateľov v pracov-
nom veku (na Slovensku 15 až 64 rokov). Základňa, ku ktorej sa prirovnáva miera zamestnanosti, a základňa,
ku ktorej sa porovnáva miera nezamestnanosti, sú teda dve odlišné veličiny. Vývoj miery zamestnanosti kore-
luje s vývojom miery nezamestnanosti, čo však neznamená, že ich súčet je 100%. Rozdiely medzi krajinami
v miere zamestnanosti sú zvyčajne ešte väčšie ako rozdiely v miere nezamestnanosti.


budúceho vývoja politiky zamestnanosti, nie preto, že by sme chceli nálepkovať niektoré
európske krajiny.

Použijeme tri modely – škandinávsky, nemecký a stredomorský – pretože práve tieto tri sú
na Slovensku najviac diskutované a z hľadiska budúceho vývoja najviac pravdepodobné.
Anglosaský model, charakteristický nízkym podielom priemyslu a vysokým podielom
služieb (80% a viac) je zatiaľ ekonomicky i kultúrne príliš vzdialený slovenskej realite, než
aby sme ho považovali za reálnu alternatívu, čo však neznamená, že sa ňou vo veľmi
dlhodobom horizonte nemôže stať.

a.) Škandinávsky model

Pre tento model je charakteristická vysoká úroveň celkovej zamestnanosti (Švédsko – 72%)
a exportne orientovaná ekonomika zameraná na technologicky vyspelú produkciu. Veľmi
vysoký je podiel zdravotníctva, vzdelávania, sociálnych služieb a verejného sektora na
celkovej zamestnanosti, ktorý vo Švédsku aj Fínsku prekračuje 30%, vo Švédsku dokonca
výrazne.

Severské štáty sú charakteristické veľmi nízkou mierou korupcie (v rebríčkoch korupcie sa
pravidelne umiestňujú na najlepších miestach) a veľmi vysokým podielom výdavkov na vzde-
lávanie (vo Švédsku vyše 7% HDP, v Dánsku vyše 8% HDP – najvyšší podiel v EÚ). Tradične
bol pojem „škandinávsky model“ synonymom silného sociálneho štátu s vysokým daňovým
a odvodovým zaťažením, od 90. rokov však môžeme v škandinávskych krajinách (ktoré sú
od seba v tomto smere už tak odlišné) pozorovať odklon od tohto modelu, ktorý sa prejavuje
znižovaním úlohy štátu v ekonomike a privatizáciou štátom vlastnených podnikov.

b.) Nemecký priemyselný model

Druhým modelom, a do ktorého by sme mohli zahrnúť stredoeurópske ekonomiky ako
Nemecko, Rakúsko, Česká republika, a ktorému je podobné aj Slovensko, je charakteristický
vysokým podielom priemyselnej výroby na HDP i zamestnanosti (v Česku až 30%). Krajiny
sa od seba odlišujú úrovňou celkovej zamestnanosti, majú však spoločný moderný,
exportne zameraný priemysel, napríklad výrobu dopravných prostriedkov.

Nemecká ekonomika trpela od 80. rokov trvalým nárastom nezamestnanosti, ktorý
kulminoval v roku 2004, keď počet nezamestnaných dosiahol 4,5 milióna (vyše 11%). Tento
problém nemecká vláda riešila dereguláciou rigidnej pracovnej legislatívy (liberalizácia
reťazenia pracovných zmlúv, samozamestnávania, práce na čiastočný úväzok, prenájmu
pracovnej sily) a znížením odvodov, čo viedlo ku vzniku miliónov pracovných miest
v priemysle, ale aj v službách, a ku vzrastu celkovej zamestnanosti.


c.) Stredomorský model

Ďalší je stredomorský model, ku ktorému môžeme zaradiť Grécko, Portugalsko, a čiastočne
aj Španielsko a Taliansko (lepšie povedané, štrukturálne slabšie španielske a talianske
regióny). Charakteristickou črtou stredomorského modelu je menší podiel priemyslu
a moderných služieb a prílišné spoliehanie sa na turizmus, poľnohospodárstvo a rybolov
ako zdroj zamestnanosti. Grécka ekonomika stojí na troch pilieroch: 1. poľnohospodárstvo
a rybolov, 2. stavba lodí a námorná preprava, 3. turizmus. Problémom je, že najmä prvý
a druhý pilier patrí z hľadiska zamestnanosti k úpadkovým odvetviam.

V Španielsku a Portugalsku malo až do spľasnutia realitnej bubliny v roku 2008 veľký
význam aj stavebníctvo. Všetky krajiny sú poznačené nie veľmi utešeným stavom verejných
ﬁnancií, ktorý v Grécku vyvrcholil do faktického štátneho bankrotu v roku 2010.

5.) Ako je to na Slovensku?

Odvetvová štruktúra zamestnanosti na Slovensku je poznamenaná zaostávaním za
hlavnými európskymi trendmi. Industrializácia poľnohospodárskej krajiny sa naplno
rozbehla až po nastolení komunistickej diktatúry. Dnes je odvetvová štruktúra zamestnanosti
charakteristická vysokým podielom priemyslu a slabým podielom služieb.

Vývoj odvetvovej štruktúry zamestnanosti samostatnej Slovenskej
republiky
100% Nezamestnaní

Armáda

80%
Zdravostníctvo a sociálne služby, vzdelávanie, verejný sektor

Finanþníctvo a pois ovníctvo, nehnute nosti, obchodné služby

60%
Preprava, skladovanie a komunikácia

Ve ko- a maloobchod, reštauraþné a hotelové služby

40%
Stavebníctvo

Rozvod elektriny, vody a plynu

20%
Priemyselná výroba

ažba nerastných surovín

0%
1993 1996 2000 2004 2008 Po nohodpodárstvo, lesníctvo, rybolov

Zdroj: ŠÚ SR

Počas 90. rokov bola v niektorých podnikoch prostredníctvom bankových úverov udr-
žiavaná umelá zamestnanosť, iné boli úspešne reštrukturalizované. Charakteristickým
pre toto obdobie bol prudký nárast nezamestnanosti, ktorý kulminoval v roku 1999.


Odvtedy nezamestnanosť na Slovensku klesala až do roku 2008, keď slovenskú eko-
nomiku zasiahla svetová ekonomická kríza. Nedoceniteľný význam pri reštrukturalizá-
cii slovenskej ekonomiky môžeme pripísať ekonomickým reformám Dzurindových vlád
a prílivu priamych zahraničných investícií. Od roku 1999 do roku 2008 klesla miera
nezamestnanosti z 18,9% na 7,4%.

Od roku 2009 môžeme aj na Slovensku pozorovať prejavy svetovej ﬁnančnej a ekonomickej
krízy, ktorá sa síce oproti vyspelým krajinám Európskej únie prejavila s oneskorením,
vzhľadom na vysokú otvorenosť slovenskej ekonomiky (tretia najvyššia v EÚ, až 80% HDP
smeruje na export) však zasiahla krajinu veľmi tvrdo. Evidovaná miera nezamestnanosti na
Slovensku sa vyšplhala až na 13 percent.

Najvýznamnejším zamestnávateľom na Slovensku je priemyselná výroba, ktorá v roku
2008 zamestnávala takmer 25% pracovnej sily. Rezervy môžeme vidieť v sektore služieb,
ktorý má len 55% podiel na zamestnanosti.

Z hľadiska kvaliﬁkačnej štruktúry možno povedať, že máme jeden z najvyšších podielov
stredoškolsky vzdelaného obyvateľstva v Európe, ale medzinárodne porovnateľné testy
(najmä PISA realizovaná OECD) ukazujú, že kvalita základného a stredného vzdelávania
je v rámci EÚ skôr podpriemerná.

Slovensko však zaostáva v podiele vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva,
ktorý dosahuje len 14,8% oproti 24,3% priemeru Európskej únie. Tento rozdiel sa
však časom zmenšuje, pretože podiel súčasných študentov vysokých škôl na celkovej
populácii (3,35%) je porovnateľný s európskym priemerom (3,30%), a vyšší ako v štátoch
Eurozóny (2,83%). Problémom dnes nie je počet študentov vysokých škôl, ale kvalita
vzdelávania. Problémom tiež nie je podiel študentov humanitných a sociálnych smerov
(33,3%), ktorý bol v roku 2005 pomerne výrazne pod európskym priemerom (45,9%).
Ako vyplýva z tabuľky, Slovensko mierne zaostáva v podiele študentov prírodných vied
a matematiky, a naopak mierne prevyšuje európsky priemer v podiele študentov techniky
a stavebníctva, zdravotníctva a sociálnej práce.

Rozloženie študentov VŠ podľa odborov, 2005
Odbor Slovensko EÚ-27 Eurozóna
Humanitné smery 5,7% 12,4% 13,1%
Spoločenské vedy 27,5% 33,5% 32,1%
Prírodné vedy matematika 9,1% 10,5% 11,3%
Technika, stavebníctvo 17,4% 14,4% 15,9%
Poľnohospodárstvo, veterinárstvo 3,2% 2,1% 2,3%
Zdravotníctvo, sociálna práca 14,0% 11,9% 12,6%
Iné 6,8% 3,7% 3,5%
Zdroj: Eurostat


Závažným problémom Slovenska je nízka úroveň zamestnanosti ľudí so základným
vzdelaním (14,5% oproti 47,5% priemeru EÚ-27), kým zamestnanosť ľudí so stredoškolským
(67,5%) a vysokoškolským vzdelaním (83,9%) je porovnateľná s európskym priemerom
(69,3%, resp. 83,1%).

Výraznejšie než v počte vysokoškolákov Slovensko zaostáva za vyspelou Európou
v zamestnanosti starších (39,5% oproti 45,6% priemeru EÚ-27) a zamestnanosti žien
(52,8% oproti 58,6% priemeru EÚ-27). Pri ženách je toto zaostávanie spôsobené najmä
neštandardne nízkou zamestnanosťou žien s malými deťmi.



ODPORÚČANIA
V tejto časti prezentujeme naše odporúčania, ako pomôcť rastu zamestnanosti a čo pre to
považujeme za potrebné urobiť. Venujeme sa najmä prierezovým otázkam, ale dotýkame
sa aj kľúčových sektorov ekonomiky, od ktorých sa dá (a nedá) očakávať pomoc pri tvorbe
nových pracovných miest.

Ešte skôr, než sa pustíme, do konkrétnych odporúčaní, by sme však stručne chceli vysvetliť
ich filozofiu vo vzťahu k predvídaniu a plánovaniu budúcnosti. V tejto súvislosti treba
zdôrazniť, že vo vzťahu k trhu práce platia nasledovné východiská:
Plánovanie nefunguje. Inými slovami, v trhovej ekonomike žiadna vláda nedokáže
priamo určovať štruktúru hospodárstva ani pracovných miest, ktoré sa budú tvoriť či
zanikať. Priame zásahy vlád – podporné alebo zamerané na zabráneniu zániku miest
– sú väčšinou veľmi drahé a nakoniec neúčinné. Na Slovensku s tým už máme skúsenosť
z ostatných 20 rokov, keď Mečiarove vlády premrhali desiatky miliárd na udržiavanie
zamestnanosti, ktoré následne chýbali pri budovaní infraštruktúry a priťahovaní nových
zamestnávateľov.
Predvídanie funguje len obmedzene. Má význam snažiť sa pozerať do
budúcnosti trhu práce – ak sme si vedomí obmedzení a rizík tohto kroku. Ako ukazujeme
aj v tejto publikácii, existujú širšie trendy, o ktoré sa dá oprieť (napr. dlhodobý pokles
zamestnanosti v pôdohospodárstve či rast sociálnych služieb), ich podoba, rozsah
a časovanie sa však v konkrétnych vyspelých krajinách veľmi líšia. Inými slovami, vieme
určiť, ktorým smerom leží sever, ale rýchlosť a presný smer našej cesty pre nás zostanú
do určitej miery neznáme.
Má väčší význam predvídať potrebné zručnosti ako vývoj odvetví.
Nikomu sa veľmi nedarí predvídať presne budúcu štruktúru hospodárstva a podiel
jednotlivých odvetví, keďže podliehajú mnohým nepredvídateľným šokom. Lepšie
sa dá odhadnúť (ako to robí napríklad európska agentúra CEDEFOP), ako sa bude
vyvíjať dopyt a ponuka práce z hľadiska potrebných zručností.

Tu sú teda naše odporúčania pre tvorbu nových a lepších pracovných miest.

1.) Nebráňme masifikácii vysokoškolského vzdelania, ale nástojme na
kvalite

Stav vo vysokom školstve podrobne rozoberáme v inej publikácii projektu Nové idey pre
Slovensko (12 riešení pre kvalitnejšie vysoké školy), ale vzhľadom na dôležitosť ľudského
kapitálu ju nemožno obísť ani tu.

V prvom rade treba zdôrazniť, že výrazný rast počtu študentov a absolventov (tzv.
masifikácia) vysokých škôl je prirodzený a prospešný jav – ak ho dokážeme spojiť


s kvalitným vzdelávaním namiesto rozdávania diplomov s pochybnou hodnotou. Inými
slovami, najväčším rizikom nie je viac ľudí so vzdelaním, ale nekvalita samotného systému
vysokého školstva (detailné návrhy na zlepšenie kvality obsahuje už spomínaná publikácia).
Slovensko má stále vysoko podpriemerný počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí (14,8%
v porovnaní s priemerom EÚ 24,3%).

Zároveň je vhodné si uvedomiť, pre aké typy sektorov a pozícií dnes pripravujú mladých
ľudí vysoké školy. To, že väčšina študentov je v tzv. mäkkých odboroch spoločenských
a humanitných vied (a príbuzných odborov), nie je samo o sebe problém, keďže takto
získané zručnosti umožnia Slovensku vyrovnať sa s budúcnosťou, kde rast zamestnanosti
je primárne v službách. Vzhľadom na prispôsobivosť a nižšie náklady vzdelávania
mladých ľudí nie je prekvapujúce, že práve cez nich prebieha veľká časť reštrukturalizácie
ekonomiky.

Aby to však fungovalo, má to dve podmienky.

Prvou je už spomínaná kvalita vzdelania z hľadiska odovzdania vedomostí a zručností
potrebných pre prácu v servisnej ekonomike. Inými slovami, problém nie je v tom, či
priveľa ľudí študuje marketing, manažment alebo hoci aj sociálnu prácu, ale čo sa v rámci
týchto odborov naučia. Ak by z nich vychádzali absolventi s dobrými komunikačnými
schopnosťami, vybavení jazykovo a z hľadiska ovládania informačných technológii,
schopní spracovávať informácie a fungovať v tíme, predstavovali by pre budúcnosť
slovenského trhu práce prínos, nie záťaž. Smutné je, že vysoké školy im namiesto takýchto
trhom požadovaných zručností často odovzdávajú len nekvalitné spracované zhluky často
zastaralých informácií.

Preto súčasťou reformy vysokých škôl musí byť nielen všeobecný dôraz na kvalitu, ale aj
zmena obsahu – tzv. kurikulárna zmena.2

2
Odporúčanie č. 8 v našej publikácii o vysokých školách (12 riešení) hovorí: „Hodnota vysokoškolského vzde-
lávania sa v súčasnosti aj na Slovensku presúva od výberu budúcej úzkej špičky spoločnosti a transferu sumy
špecializovaných poznatkov v danom odbore skôr k rozvoju všeobecných zručností. Existuje, samozrejme,
nemálo odborov, kde špecializované zručnosti / vedomosti a schopnosť ich aplikovať budú naďalej kľúčom
(napr. medicína), väčšina študentov je však dnes už vo všeobecnejšie orientovaných odboroch (ekonomické
odbory, verejná správa a pod.). Okrem toho, bez ohľadu na študijný odbor má význam rozvíjať tvorivosť,
logické uvažovanie, analytické a kritické myslenie, vnímanie súvislostí, získavanie a interpretáciu informácií,
schopnosť pochopiť, využiť a uvažovať o prečítanom texte. Zároveň však doteraz neexistoval systematický
pokus posunúť vysoškolské vzdelávanie a jeho kurikulá uvedeným smerom – naopak, akreditácia postupuje
čisto sektorovo. Zachytili sme ojedinelé pokusy zdôvodniť tento stav tým, že študent vysokej školy má nastúpiť
už s uvedenými zručnosťami a na vysokej škole už má prebiehať výhradne špecializácia. Uvedený stav nikdy
v skutočnosti neexistoval a v súvislosti s masiﬁkáciou vzdelávania je úplne nereálny. Naopak, môžme sa spýtať
– aký ma zmysel produkovať absolventov s rozsiahlou sumou konkrétnych informácií, ak ich nevedia používať
na úrovni vysokoškolsky vzdelaného jednotlivca? Navrhujeme preto aj vo vysokom školstve zrealizovať ob-
sahovú reformu, aj keď inými metódami než pri školstve základnom a strednom. V prostredí vysokých škôl by
malo ísť o kombináciu zavádzania nových predmetov (napr. akademické písanie) so zmenou prebiehajúcou


Druhou podmienkou je nezanedbať ani kvalitu a počet absolventov prírodných
a technických vied. Z hľadiska počtu absolventov v týchto oblastiach na 1000 obyvateľov
sme spolu s Českou republikou pod priemerom EÚ (28,1 vs. 40,5), ale počet absolventov
rýchlo rastie (o 50% za posledné desaťročie) a keď sa pozrieme na krajiny úspešné v tejto
oblasti (Dánsko, Írsko, Poľsko, Veľká Británia), zistíme, že sú to práve krajiny, ktoré rozšírili
dostupnosť vysokých škôl pre všetkých, a tak získali aj viac absolventov v týchto oblastiach,
čo je stratégia, ktorou sa vydalo aj Slovensko.

2.) Cez systémovú zmenu kombinovanú s cielenými projektami integrácie
zabezpečme kvalitné stredoškolské vzdelanie pre všetkých

Slovensko (spolu s Českou republikou) majú tradíciu vysokej miery stredoškolského
vzdelania. Až 95% práceschopného obyvateľstva na Slovensku malo ukončené aspoň
tzv. vyššie stredné vzdelanie, teda to, čo u nás nazývame strednou školou (či už s maturitou
alebo s výučným listom). Tento stav sa, žiaľ, zhoršuje po kvantitatívnej aj kvalitatívnej stránke
a predstavuje dnes veľmi vážny, aj keď pred verejnosťou takmer úplne skrytý problém
z hľadiska ľudského kapitálu a trhu práce.

Z hľadiska počtu musíme konštatovať, že medzi mladými ľuďmi sa percento tých, ktorí
ukončia strednú školu, znížilo z takmer 95% pred desiatimi rokmi na 91-92%.

Zároveň je však kvalita vzdelania v medzinárodnom porovnaní problematická. Z testov
PISA, ktoré sú zamerané práve na reálne výsledky vzdelávania a schopnosť 15-ročných
používať ich v praxi, vyplýva, že v roku 2006 sa Slovensko v teste PISA spomedzi 30
krajín OECD umiestnilo v prírodných vedách na 20.-25. mieste, v čítaní na 23.-26. mieste,
a v matematike na 17.-23. mieste. Zarážajúce je, že Česká republika, s ktorou sme ešte
pred niekoľkými rokmi zdieľali rovnaký vzdelávací systém, nás v teste PISA deklasovala.
Česi skončili na 8.-14. mieste vo vedách, na 16.-22. mieste v čítaní, a na 10.-14. mieste
v matematike. Podľa zistenia testu žiaci na Slovensku dosahujú nadpriemerné vedomosti,
majú však veľké problémy využívať tieto vedomosti pri riešení problémov, a ich vedecké
myslenie je slabo rozvinuté.

PISA ďalej ukázala, že úspech slovenského žiaka nadmerne závisí od jeho socio-
ekonomického postavenia. Podľa OECD je dôvodom najmä príliš skoré inštitucionálne
oddeľovanie lepších žiakov od horších. Inými slovami, žiaci, ktorí sa nedostanú na „lepšie“
školy (gymnáziá, priemyslovky...), sú následne výrazne znevýhodnení. Z tohto hľadiska

v rámci jednotlivých predmetov. V prvých 2-3 rokoch je potrebné prijať koncepčný dokument v tejto oblasti
a ﬁnančne podporiť pilotné programy jednotlivých vysokých škôl, ktoré by mali záujem byť pioniermi v tomto
smere. Po ich zavedení a vyhodnotení by malo nastúpiť ich všeobecné zavedenie, podporené najmä zakom-
ponovaním postupne rastúcich nárokov v tejto oblasti do akreditačného procesu.“


nepostačuje väčšie prepojenie odborných škôl s praxou, o ktorom sa často (platonicky)
hovorí. Rovnako dôležité je posilniť aj kvalitu vzdelávania na školách, pretože v službách,
ale aj v priemysle sú tieto všeobecné zručnosti a univerzálnosť absolventov rovnako
dôležité, ak nie dôležitejšie ako konkrétne informácie z odboru.

Z toho pohľadu sa môžeme riadiť napríklad vzorom Poľska, ktoré oslabilo skoré
oddeľovanie žiakov a posilnilo všeobecné vzdelávanie v prvých rokoch strednej školy.
Výsledkom (nielen) týchto reforiem je zlepšovanie výsledkov v rámci PISA.

Ďalšími odporúčanými krokmi sú:
zváženie existencie / tlaku na zmenu najslabších škôl z hľadiska výsledkov v celoštátnych
testoch (merané nie cez absolútne výsledky, ale cez „pridanú hodnotu“),
oslabenie systému špeciálnych škôl, osobitne pre deti s tzv. ľahším mentálnym
postihnutím, ktoré dnes nemajú ani zákonnú šancu získať normálne stredoškolské
vzdelanie, a ich maximálna integrácia do štandardného systému, ale so špeciálnou
podporou,
predĺženie školskej dochádzky zo 16 na 18 rokov s tým, že práve tento krok by umožnil
posilnenie všeobecného vzdelávania v prvých rokoch strednej školy a následnú prax /
spoluprácu so zamestnávateľmi v neskorších rokoch,
posilnenie prvkov zlepšujúcich šance detí z chudobných rodín (sociálne štipendiá
a pod.), aby príjmové nerovnosti neboli prekážkou rovnosti šancí.

3.) Stabilizujme celkové daňové a odvodové zaťaženie v ekonomike, ale
znížme zaťaženie práce a výrazne zefektívnime odvodový systém

Slovensko dnes patrí v rámci Európskej únie ku krajinám s absolútne najnižším celkovým
daňovým a odvodovým zaťažením ekonomiky. Problém slovenskej zamestnanosti preto
nespočíva v celkovom daňovo-odvodovom bremene, ale v daňovom a odvodovom
zaťažení práce na rozdiel napríklad od kapitálu.

Vysoké daňové a odvodové zaťaženie práce je spôsobené dvoma faktormi.

Prvým je vedomá hospodárska stratégia troch slovenských vlád počas ostatného
desaťročia (2 Dzurindove a Ficova vláda), ktorou bolo podporovať investície a podnikanie
prostredníctvom nízkeho zdanenia kapitálu. To sa prejavilo v postupnom znížení sadzby
dane z príjmu právnickych osôb zo 40% v roku 1998 na 19% v roku 2004 a zrušení
dane z dividend v roku 2004. Nízke zdanenie kapitálu vedie k väčšiemu spoliehaniu
sa daňového systému na zdanenie práce a spotreby. Táto stratégia bola úspešná
a napomohla zamestnanosti vďaka výraznému prílevu zahraničných investícií, aj stimulácii
domácich investícií. Treba však zdôrazniť, že zdanenie práce merané cez skutočne vybrané
prostriedky nie je v rámci EÚ vysoké.


Pomerne vysoké sú však odvodové sadzby. Dôvodom je neefektívnosť výberu odvodov. Ako
uvádzajú Filko a kol. (2010)3, Slovensko dosahuje najhoršie výsledky v pomere daňových
a odvodových sadzieb a skutočne vybraných daní a odvodov. Daňová reforma v roku
2004 túto situáciu dokonca mierne zhoršila, keďže výrazne znížila zdanenie kapitálu, čo
spolu s existujúcimi dierami v odvodovom systéme pre jednotlivcov s príjmami z kapitálovej
činnosti (SZČO, spoločníci s.r.o. a pod.) viedlo k výraznému zvýšeniu atraktívnosti týchto
foriem pre ľudí so strednými a vyššími príjmami (Beblavý a Prousková 2010).4

Ako tento problem vyriešiť? Navrhujeme kombináciu troch opatrení:
Zjednodenie výberu / obmedzenie výnimiek
Zníženia sadzieb
Odpočítateľná položka (silnejší efekt na nízko platenú prácu)

Zjednotenie výberu daní a odvodov do jednej inštitúcie by znamenalo nielen efektívnejší
výber a obmedzenie možností porušovania zákonov, ale hlavne by vytvorilo priestor
na zjednotenie pravidiel určujúcich platenie daní z príjmu a odvodov, teda konkrétne
pravidiel pre určenie daňového / odvodového základu, umožnilo by odstránenie výnimiek
a rôznych uľahčovacích koeficientov bez reálneho základu.

Samo o sebe by však zapchávanie dier v systéme zvýšilo výnosy verejných financií, ale
nepodporilo zamestnanosť. Na to je potrebné znížiť bremeno daňovo-odvodových sadzieb
na jednotlivca financované práve zapchatím dier, prípadne zvýšením iných daní.

Jeden z návrhov je znížiť odvodové zaťaženie o 14% prostredníctvom zrušenia zdravotného
„poistenia“ a jeho prenesením do iných daní (prípadne menej radikálne verzie, vedúce
k čiastočnému zníženiu). To by vyžadovalo zvýšenie iných daní – DPH, spotrebných daní
či rovnej dane.

Aj keď tento návrh má niekoľko pozitív, jeho najväčšou slabinou je slabý dopad na nízko
platenú prácu. Inými slovami, zníženie odvodovej sadzby o 14% znamená pri minimálnej
mzde úsporu cca 45 EUR mesačne, ale pre jednotlivca s priemernou mzdou úsporu viac
ako 100 EUR mesačne. Z ekonomického výskumu aj slovenskej praxe je pritom známe, že
negatívny dopad zdanenia práce na tvorbu pracovných miest je najvyšší pri nízkoplatenej
práci. Naopak, silnou stránkou návrhu je, že obmedzuje motiváciu úplne uniknúť daniam
a odvodom do šedej ekonomiky tým, že znižuje výrazne odvodové zaťaženie pre
všetkých.

3
Martin Filko, Štefan Kišš, Ľudovít Ódor, Matej Šiškovič (2010): Ako sa najesť z grafov: 10 receptov pre sloven-
skú ekonomiku. Diskusná štúdia NBS. Bratislava.
4
Miroslav Beblavý, Eva Prousková (2010) Rovná daň a zdanenie práce - česká a slovenská skúsenosť. In: Bílá
místa teorie a černé díry reforem ve veřejném sektoru II (CD ROM), Brno : Tribun EU, 2010 S. 10-11


Slabé stránky predchádzajúceho návrhu by vyriešilo zavedenie tzv. odpočítateľnej položky
aj pre odvody (ako je to napríklad vo Veľkej Británii). Odvody sa dnes platia od prvého
eura príjmu, zatiaľ čo dane sa platia až po prekročení prahu daného odpočítateľnou
položkou. Takýto návrh by znížil odvody o rovnakú sumu pre všetkých, ako percento
mzdy by však mal najvyšší dopad práve na nízko platených – napríklad zavedenie
odpočítateľnej položky z odvodov o 80 EUR mesačne by znamenalo zníženie odvodovej
sadzby pre človeka na minimálnej mzde o viac ako 20%. Aj pre človeka s priemerným
príjmom by to stale bolo významná úspora.

Preto si myslíme, že optimálnou by bola kombinácia uvedených krokov.

4.) Umožnime aj rodičom malých detí reálne fungovanie modelu 1,5-2
pracovných uväzkov v rodine

Každá rodina s malými deťmi musí riešiť otázku, ako spojiť starostlivosť o ne so zamestnaním.
Tradičný model (aj keď zavedený v rámci 20. storočia, nie historicky) predpokladal, že
v rodine je len 1 pracovný úväzok – otcov, kým matka sa stará o domácnosť a deti. Tento
„tradičný“ model stále funguje najmä na juhu Európy alebo v západnej časti Nemecka, aj
keď je čoraz viac redukovaný len na obdobie predškolského veku detí.

Od začiatku 70. rokov sa však vzhľadom na rastúci význam rodovej rovnosti presadzujú
ďalšie modely. Spomeňme dva najčastejšie:
Model 1,5 pracovného miesta, kde buď jeden rodič pracuje na plný úväzok a druhý
na čiastkový / polovičný, alebo obaja partneri pracujú na čiastkový úväzok, aby sa
mohli spoločne starať o deti. Príkladom tohto modelu je Holandsko, ktorý odborníci
nazvali prvou skutočne 1,5-úväzkovou ekonomikou na svete.
Model 2 pracovných miest, kde matka zostáva doma len počas pomerne krátkeho
obdobia po narodení (do 1 roka, ale často len 6 týždňov) a potom sa vracia do
práce na plný alebo takmer plný úväzok. Príkladom tohto modelu, ktorý vyžaduje
rozsiahle služby starostlivosti o deti od najmenšieho veku (napríklad vo Švédsku je
škôlka otvorená, dostupná a reálne navštevovaná deťmi od 1. roku), sú škandinávske
krajiny a Francúzsko.

Slovenský model by sme mohli charakterizovat ako:
1 miesto do 3. roku veku dieťaťa (podľa údajov OECD len 22% matiek s takýmto
dieťaťom pracuje),
1,5-2 miesta od 3. roku veku dieťaťa (podľa údajov OECD 53,4% matiek
s deťmi vo veku 3-5 rokov pracuje a 71,5% matiek so 6- a viacročnými deťmi má
zamestnanie).

Spolu s Maďarskom a Českou republikou ide v rámci Únie o najnižšie miery zamestnanosti
matiek malých detí. To však neodráža kultúrne rozdiely – nám kultúrne podobné


Slovinsko má naopak najvyššiu mieru v EÚ, viac ako 74%, ale skôr nastavenie regulácie
a dostupnosť starostlivosti. Inými slovami, ak legislativne pravidlá rodičovského príspevku
bránia zamestnávaniu na čiastočný úväzok a zároveň rodičia zažívajú nedostupnosť
starostlivosti o malé deti alebo platia za ňu vysoké náklady, nie je prekvapujúce, že to
vzdajú.

Uvedený stav je problemom z hľadiska zamestnanosti priamo aj nepriamo. Priamo zni-
žuje zamestnanosť tým, že vyraďuje z pracovného procesu aj tých rodičov malých detí,
ktorí sú na trhu práce úspešní. Zároveň bráni vytváraniu nových pracovných miest v sta-
rostlivosti o malé deti. Nepriamy, rovnako vážny dopad je na dlhodobú zamestnateľnosť
rodičov malých detí, keďže niekoľkoročná neprítomnosť na trhu práce, väčšinou v mla-
dom veku, podľa výskumov znižuje dlhodobú až celoživotnú zamestnateľnosť a poten-
ciálnu mzdu.

V tejto súvislosti je kľúčovým opatrením zabezpečiť dostupnú starostlivosť o malé deti
a obmedziť demotivačné účinky súčasnej legislatívy na zamestnanosť rodičov malých detí.
To je možné dosiahnuť kombináciou troch krokov:
Zaviesť právo rodičov na starostlivosť
Zmeniť regulatórne prostredie pre mikrozariadenia
Zrovnoprávniť rodičov pri poberaní rodičovského príspevku a zjednodušiť proces jeho
využívania na platby za služby starostlivosti

Predškolská starostlivosť je dnes v kompetencii obcí, ktoré ju zabezpečujú v drvivej
väčšine prostredníctvom materských škôl. Problémy s dostupnosťou starostlivosti sú najmä
nasledovné:
Neexistuje sieť pre deti do 2 rokov a v realite do 3 rokov. Materské školy môžu
akceptovať deti od 2 rokov veku, ale v praxi to robia len nerady a preferujú až deti od
3 rokov, na ktoré je nastavený ich model fungovania.
Neexistuje dostupná starostlivosť pre obmedzenú sieť zariadení (nedostatok počtu
miest, prípadne úplná absencia v menších obciach).

Zavedenie práva rodičov na poskytnutie starostlivosti zo strany obce by vytvorilo tlak
na vedenie obce, aby riešilo ponukovú stránku veci. Má svoj ekvivalent nielen v riešení
povinnej školskej dochádzky, ale aj v práve starších ľudí na starostlivosť, ktoré tiež musí
zabezpečiť obec.

Ak však majú byť menšie obce byť schopné toto právo naplniť bez neprimeraných
ﬁnančných nákladov, je rovnako nevyhnutné zmeniť reguláciu tak, aby nebránila
vzniku mikrozariadení, ktoré sú zaraditeľné do siete poskytovateľov ﬁnancovaných
prostredníctvom výnosu z dane z príjmu fyzických osôb. Dnešná regulácia je postavená
na predpoklade existencie väčších zariadení s primeraným personálným aj materiálno-
technickým vybavením.


5.) Zvýšme konkurenciu úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
a posilnime postavenie nezamestnaných pri rozhodovaní
o investíciách do ich zamestnateľnosti

Štátom poskytované či aspoň financované služby zamestnanosti existujú vo všetkých
vyspelých štátoch. Sprostredkovanie zamestnania, poradenstvo či vzdelávanie pre
nezamestnaných, ako aj podpora tvorby pracovných miest sú ich štandardnou náplňou. Aj
keď služby zamestnanosti nikdy nemôžu niesť hlavné bremeno riešenia nezamestnanosti
(za to zodpovedajú iné politiky rozoberané v tejto publikácii), ich fungovanie má na
trh práce nezanedbateľný vplyv. Dobre organizované a úspešné služby zamestnanosti
znamenajú, že mnoho nezamestnaných získa kvalifikáciu, ktorá im otvorí dvere k ďalšej
práci, že dostupná práca je ľuďom sprostredkovaná rýchlejšie a lepšie a že nezamestnaní
sa pri hľadaní práce dočkajú účinnej pomoci, ale aj pošťuchnutia. Naopak, priama
finančná podpora tvorby pracovných miest vo verejnom aj súkromnom sektore má mať skôr
doplnkový charakter, pretože dočasne pomáha ľuďom bez práce, ale podľa výskumov
neprispieva významne k čistej tvorbe nových pracovných miest.

Verejné služby zamestnanosti – úrady práce, sociálnych vecí a rodiny – nepredstavujú
dnes na Slovensku pružné, klientsky a výsledkovo orientované organizácie. Problémom
nie je ich veľkosť, ale to, že im chýba konkurencia, ktorá by ich tlačila k lepšiemu výsledku,
a motivácia ku klientsky orientovanému prostrediu. V prostredí obrovských finančných
prostriedkov z Európskeho sociálneho fondu a politického a často korupčného riadenia
aktívnej politiky trhu práce pôsobí neprítomnosť konkurencie obzvlášť zhubne, keďže
zvyšuje motiváciu míňať čo najviac a najrýchlejšie a vnímať nezamestnaných len ako telá,
ktoré treba dostať do niektorého z programov aktivácie bez ohľadu na potreby a záujmy.

Z týchto dôvodov možno odporúčať tri konkrétne kroky.

Prvým a najdôležitejším je zvýšenie konkurencie cez otvorenie siete služieb zamestnanosti
a zavedenie platieb podľa výsledkov. V praxi by to znamenalo, že rovnako ako pri
školách, sociálnych zariadeniach či nemocniciach by existovala aj sieť poskytovateľov
služieb zamestnanosti, v ktorej by boli dnešné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, ale
aj súkromní či neziskoví poskytovatelia, ktorí získali licenciu. Štát by im za ich prácu platil,
ale výhradne na princípe platby za výsledok – umiestnenie nezamestnaného do práce.
Platby sa dajú nastaviť tak, aby motivovali k starostlivosti o ohrozené skupiny (napr. platba
za nezamestnaného 50-ročného vyučeného muža v Bardejove by bola výrazne vyššia ako
platba za vysokoškolsky vzdelaného človeka v Bratislave). Platba za výsledky a prítomnosť
veľkého počtu malých poskytovateľov by umožnili konkurenciu a zásadne obmedzila
korupciu pri využívaní prostriedkov aktívnej politiky trhu práce. Uvedený systém zaviedla
s veľkým úspechom napríklad Austrália a čiastočne ho zaviedli aj viaceré európske krajiny
(napríklad Holandsko).


Druhým krokom, ktorý s otvorenosťou siete úzko súvisí, je posilnenie postavenia a slobody
voľby pre nezamestnaných (prípadne aj ohrozených zamestnaných) pri rozhodovaní
o tom, ako použiť prostriedky na ich zamestnávanie či zvýšenie zamestnateľnosti. Keďže
by na nájdenie práce pre konkrétneho nezamestnaného bola vyčlenená konkrétna suma,
mohol by si nezamestnaný hľadať poskytovateľa, ktorý by mu najlepšie vedel za ňu pomôcť
a získať tak väčšiu kontrolu nad svojim osudom. Do platby by sa totiž mohli zahrnúť nielen
prostriedky, ktoré štát vynakladá na sprostredkovanie práce úradmi, ale aj náklady na
poradenstvo, rekvalifikácie a podobné aktivity v prospech nezamestnaných.

Tretím krokom, dôležitým najmä v prípade nezamestnaných, ktorí by takéto služby
nevyužívali, je presun dôrazu z financovania priamej tvorby pracovných miest na
budovanie ľudského kapitálu, a to najmä na dlhodobé investície (dokončenie základného
či stredného vzdelania), keďže zmysluplnosť krátkych kurzov je pomerne obmedzená.

Z hľadiska slovenských verejných financií veľkou výhodou tohto prístupu je, že okrem
lepšieho umiestňovania nezamestnaných na trh práce by umožnil dominantné financovanie
zo Štrukturálnych fondov.

6.) Nespoliehajme sa na návrat pracovných príležitostí
v pôdohospodárstve, baníctve a priemysle

Ako vidno z analytickej časti, vyspelé ekonomiky dlhodobo znižujú podiel zamestnanosti
v tzv. primárnom a sekundárnom sektore – pôdohospodárstvo, baníctvo a priemysel. Tento
vývoj vyplýva z kombinácie dvoch faktorov:
Rastie produktivita práce v týchto odvetviach, najmä v poľnohospodárstve a priemysle,
čo umožňuje vyrobiť rovnaký alebo rastúci objem výroby so stagnujúcim až klesajúcim
počtom zamestnancov.
V odvetviach náročných na ľudskú prácu, kde však jej výsledky (potraviny, tovar) možno
exportovať a dopravovať, klesá konkurencieschopnosť bohatých krajín vzhľadom na
vysokú cenu práce natoľko, že ani o niečo vyššia produktivita práce ju nedokáže
kompenzovať.

Slovensko sa v ostatnom desaťročí v jednom ohľade vymykalo tomuto trendu. Aj keď
zamestnanosť v pôdohospodárstve a baníctve klesala pomerne rýchlo, priemysel
zaznamenal nárast o viac ako 50 tisíc pracovných miest medzi rokmi 2000 a 2008.

V prípade pôdohospodárstva a baníctva sú pracovné miesta do veľkej miery závislé na
verejných dotáciách, pričom ani rozsiahle dotačné programy nezabránili postupnému
poklesu počtu pracovných miest v týchto odvetviach. Na druhej strane má Slovensko šťastie,
že sa s odchodom týchto pracovných miest už do veľkej miery vyrovnalo a na rozdiel
napríklad od Grécka, Poľska či Portugalska ho už nečaká bolestná reštrukturalizácia. To


neznamená, že inovatívne a/alebo dobre manažované ﬁrmy v týchto odvetviach nedokážu
rásť, nestačí to však na zvrat v celkovom osude odvetví.

Podiel priemyslu na HDP a zamestnanosti na Slovensku dosiahol spolu s Českou republikou
a Slovinskom najvyššie hodnoty v EÚ. Uvedený nárast však svetová hospodárska
a ﬁnančná kríza úplne vymazala a nie je pravdepodobné, že priemysel bude odvetvím,
ktoré z dlhodobého hľadiska prinesie významný čistý nárast nových pracovných miest.
Inými slovami, investori aj domáci podnikatelia budú v prípade úspešného hospodárskeho
vývoja tvoriť nové pracovné miesta v priemysle, tie však s najväčšou pravdepodobnosťou
budú len mierne prevyšovať (ak vôbec) zanikajúce miesta v priemyselných odvetviach, kde
Slovensko bude strácať mzdovú konkurencieschopnosť.

Z toho zároveň vyplýva, že doterajšia hospodárska stratégia dvoch Dzurindových a Ficovej
vlády podporovať príchod významných investorov v priemyselných odvetviach s vyššou
pridanou hodnotou (automobilový, elektrotechnický priemysel) mala zmysel z hľadiska
podpory zamestnanosti a celkovej konkurencieschopnosti ekonomiky, sama o sebe však
v budúcnosti nebude stačiť na dosiahnutie vysokej zamestnanosti.

7.) Nespoliehajme sa ani na stavebníctvo ako na zdroj rastu
zamestnanosti a netlačme umelo na jeho ďalší rast

Infraštruktúrne potreby Slovensku sú veľmi rozsiahle. Štandardy v oblasti bývania
aj dopravnej infraštruktúry sú pod úrovňou priemeru krajín Európskej únie. Možno
preto predpokladať, že stavebníctvo bude zohrávať aj v budúcnosti významnú úlohu
v slovenskej ekonomike a zamestnanosti. To však neznamená, že stavebníctvo sa môže
a má stať významným dodatočným impulzom rastu zamestnanosti. Ako sme ukázali
už v analytickej časti, podiel zamestnanosti v stavebníctve je na Slovensku už dnes druhý
najvyšší v EÚ (po Cypre), je o niečo vyšší ako v Českej republike a výrazne vyšší ako
v Maďarsku.

Španielsko a Írsko sú jasným príkladom, že priveľký „tlak na pílu“ v oblasti infraštruktúry
a stavebníctva môže dočasne výrazne zvýšiť zamestnanosť, ale za cenu:
vysokej zadĺženosti – verejnej aj súkromnej,
neudržateľných pracovných miest,
neefektívneho / drahého odvetvia.

V oboch krajinách dosiahol na vrchole realitného boomu podiel stavebníctva viac ako 13%,
po prasknutí bubliny však nastal brutálny pád zamestnanosti o 40-50%. Neodporúčame
preto tlačiť na prudký rozvoj verejných prác či podporovať umelo súkromné investície nad
rámec už zakontrahovaného objemu, respektíve existujúcich motivačných nástrojov.


8.) Podporme uspokojenie dopytu a rast zamestnanosti v službách
sociálneho, zdravotníckeho a vzdelávacieho charakteru s dôrazom
na obmedzenie dopadu na verejné financie

V slovenskej ekonomike existujú odvetvia s výrazným dopytom po ich službách, ktoré sú
navyše náročné na ľudskú prácu. Sú teda ideálne na tvorbu pracovných miest, osobitne
vzhľadom na fakt, že dnes často nestíhajú uspokojiť dopyt a ten bude v mnohých prípadoch
len rásť. Ide o služby sociálneho, zdravotníckeho a vzdelávacieho charakteru.

Je teda zrejmé, že práve v týchto odvetviach sa ukrýva časť nádeje na budúci rast
pracovných miest na Slovensku. Celá vec má však jeden háčik – dopad na verejné
rozpočty. Rovnako ako vo väčšine vyspelých krajín, verejné rozpočty kryjú dominantnú
časť nákladov v týchto odvetviach. Druhou stranou uspokojenia dopytu preto je
zvyšovanie verejných výdavkov a následný tlak na rast daní, ktoré kumulatívne môžu
mať negatívny vplyv na rast zamestnanosti v iných odvetiach. Inými slovami, kľúčom
k úspechu je nastaviť pravidlá tak, aby vznik pracovných príležitostí v zdravotníckych,
sociálnych a vzdelávacích službách neznamenal len presun práce z iných oblastí
ekonomiky.

Riešením je veľmi starostlivo nastaviť pravidlá pre tieto oblasti tak, aby umožňovali v čo
najväčšej miere viaczdrojové financovanie, a to najmä tam, kde je priestor pre súkromné
dofinancovanie. Dnešný prístup štátu k financovaniu týchto oblastí je kombinácia plného
alebo takmer plného financovania pre určité skupiny (napr. verejné vysoké školy,
rekvalifikácie nezamestnaných) a nulové alebo veľmi nízke financovanie pre všetkých
ostatných. Aj keď ide zdanlivo o úspornú možnosť, v skutočnosti to tak byť nemusí.
Napríklad pri dlhodobej starostlivosti to znamená, že desaťtisíce ľudí, ktorí si nemôžu
dovoliť starostlivosť v súkromných zariadeniach s plnou úhradou, aj keď určité prostriedky
majú, čakajú v poradovníku na verejné zariadenia – to škodí zamestnanosti aj rozvoju
ekonomiky a keď sa do zariadenia nakoniec dostanú, aj verejným financiám.

Ak by existujúce pravidla umožňovali čiastočné spolufinancovanie verejným sektorom aj
v súkromných zariadeniach, mohli by stimulovať uspokojenie dopytu a vznik pracovných
miest bez výrazne vyšších celkových nákladov pre verejné financie. Týka sa to najmä
oblastí vysokoškolského a celoživotného vzdelávania a sociálnych služieb s dôrazom na
dlhodobú starostlivosť.

9.) Odbúravajme systematicky bariéry, ktoré bránia tvorbe pracovných
miest v službách

Kľúčom k zamestnanosti v službách nie sú len vzdelávacie či sociálne služby, ale najmä
ostatné sektory, siahajúce od sofistikovaných IT odvetví cez turizmus až po upratovačky.


Tvorba pracovných miest v službách často nebýva otázkou rozsiahlych investícií (na
rozdiel od priemyslu), ale skôr dostupnosti pracovnej sily, priateľskej regulácie a ceny
práce.

O viacerých zásadných opatreniach sme už hovorili v súvislosti so vzdelávaním, zdanením
práce či ﬂexibilitou trhu práce. K nim možno priradiť ešte uvoľnenie regulácie, ktoré
v mnohých krajinách zväzuje rozvoj zamestnanosti v službách. Legislatíva obmedzujúca
vstup do odvetvia (živnostenský zákon), možnosti poskytovania služieb pre zahraničie
(napríklad jazykový zákon, podmienky zamestnávania cudzincov) či samotné poskytovanie
služieb (regulácia otváracích hodín) môže mať negatívne dôsledky na tvorbu pracovných
miest, osobitne ak nemyslí aj na potreby dnes neštandardných, ale pre budúcnosť typických
odvetví, podnikov či pracovných miest.



Táto publikácia vznikla v rámci projektu Nové idey
pre Slovensko, ktorý realizuje SGI – Inštitútu pre dob-
re spravovanú spoločnosť s podporou Open Society
Institute. Cieľom tohto projektu je spájať ľudí rôzneho
politického a ideologického presvedčenia, ktorých
spája presvedčenie, že Slovensko potrebuje nové rie-
šenia pre svoju ďalšiu modernizáciu a pre vytvorenie
alternatívy voči populizmu.
Problematika zamestnanosti patrí medzi najväčšie
výzvy, ktoré pred súčasným Slovenskom stoja. Ak tu
totiž nebudú pribúdať nové pracovné miesta a ne-
bude sa zvyšovať ich „kvalita“, potom len ťažko mô-
žeme dúfať v dlhodobé zvyšovanie životnej úrovne
a dobiehanie ekonomickej úrovne bohatších krajín
v Európskej únii. Aj keď na tvorbu nových pracovných
miest existuje mnoho „zaručených riešení“ a na prvý
pohľad ide o problém, na ktorý sa skoro každý cíti byť
expertom, skutočne fungujúce riešenia nie sú triviálne
a vyžadujú veľmi rozsiahle vedomosti, otvorenosť no-
vým nápadom a zahraničným skúsenostiam, odvahu.
To všetko autori tejto publikácie majú, čo dokazuje
tento výsledok ich snaženia.

ISBN 978-80-89244-66-9

Deväť odporúčaní pre viac lepšej práce

Recommandé

Recommandé

Contenu connexe

Plus de Nové idey pre Slovensko

Plus de Nové idey pre Slovensko (20)

Deväť odporúčaní pre viac lepšej práce